V konečnom dôsledku som im s odstupom času bol vďačný. Na poli vznikla jedna z najkrajších fotografií tour. Bicykle na poli.
Členovia nášho cyklistického spolku sa začali zhmotňovať z jednotlivých stanov. Vyzerali ako z Jacksonovho Thrilleru. Len na rozdiel od nich, zatiaľ držali pokope.
Vybehol som nakúpiť čerstvé pečivo a mlieko. V obchodíku som bol ja a dve milé „bábinky". A že či som ten, čo spí na poli. Povedal som im, že áno a že tam mám i deti. Veľa detí. A že ideme do Prahy na bicykloch. „Bábinky" sa len usmievali.
Po návrate na pole som zistil prečo. Čakal ma tam pán s Berlingom a hneď spustil: „Víte , že jste na soukromém pozemku?" A sakra, preto tá závora. Vysvetlil som mu, kto sme a prečo na jeho poli spíme. Že sme včera nevedeli lokalizovať lúku, ktorú nám pán starosta odporučil a s rýchlo pribúdajúcou nocou sme museli „obsadiť" prvé miesto. Ospravedlnil som sa a ubezpečil ho, že jeho prosbu, aby po nás nič nezostalo, samozrejme splníme. Podali sme si ruky a rozlúčili sa. Milý chlapík.
Všetci sa mňa zosypali ako osi, že čo chcel a kto to bol. Objasnil som im situáciu a Eva s pozdvihnutým obočím konštatovala, že jej sa včera tá závora zdala podozrivá. Ale dopadlo to dobre a poriadok po nás zostane. Týmto to pre nás skončilo.
Išiel som do Kuřimi zohnať mapu a vymeniť Viki sedadlo, ktoré sa jej pokazilo. Nakoniec som ale skončil v Brne. Všetko potrebné som zohnal a ponáhľal som sa späť.
Eva ma hneď zjazdila, kde som bol tak dlho. Tak na toto nebudem reagovať a začal som opravovať Vikinin bicykel. Zvyšok začal nakladať bagáž do prívesu.
Posledná kontrola, či po nás niečo neostalo. A zostalo. Satanove tričko a šiltovka. Mišo pokračuje v tom, čo úspešne začal vo Vysokej pri Morave. Od toho času mi všetci nosia jeho veci do auta a ja čakám, kedy sa o ne prihlási. Zatiaľ má čo nosiť, ale uvidíme.
Začíname etapu stúpaním, krajina okolo nás začína meniť tvár. Už sa nerozprestiera do diaľky, ale začína sa s nami pohrávať. Stúpania striedajú krátke zošupy a je cítiť, že Vrchovina nastupuje. Strážim deti v peletóne a preklínam teplo spolu so slnkom. Dnes to bude ako na grile. Okolo nás sa mihajú dedinky a majú iný ráz, ako sme zvyknutí u nás. Centrom nie je kostol, ale požiarna nádrž a okolo nej sú umiestnené domy. Cesty sú zatiaľ slušné. Áut je málo. Je tu dosť usadlostí na samote.
Sem tam fotím, alebo Viki a sledujem navigáciu. Erika sme naložili asi po piatich kilometroch, sekli sa mu brzdy. Ale na druhej strane budem radšej, ak bude s nami v aute, teplo začína byť neúnosné. Stojíme skoro každé tri kilometre, alebo ako deti potrebujú a tankujeme do bidonov čerstvú vodu. Cyklisti vedia, čo je to bidon a necyklisti, tí nech si to zistia. Hľadám nejakú krčmu, ale nemám šťastie. Prechádzame už piatou dedinou a stále nič. Tak ako je možné, že Česi sú na prvom miesto v spotrebe piva na svete? Veď pivo bez krčmy, tak to je ako zima bez snehu.
Tišnov. Stojíme v penzióne Červený Mlýn. Tu sa konečne môžem pripojiť na wifi a odomknúť si mapu. Deti pijú kofolu a odpočívajú. Majú aj dôvod. Teplo a stúpania si začínajú vyberať svoju daň. Ale keď to tak premením a porovnám s výkonmi profesionálnych cyklistov, nemajú sa vôbec za čo hanbiť. Idú svižne, striedajú sa a správajú sa zodpovedne. Eva má trochu problémy vo väčších stúpaniach, ale keď sa nedá, tak zíde z bicykla a chvíľu ho tlačí. Našu ponuku na zvezenie odbila slovami „že toho bohdá nebude, aby sa ona viezla v aute a do tej Prahy dôjde na bicykli...". A vôbec. Nech ju neotravujeme a hľadíme si svojho. Keďže poznám svoju ženu, viem, že naša snaha je zbytočná.
Preberám nastávajúcu časť etapy s recepčnou. Odporučí nám ísť smerom, aký som si naplánoval pri príprave tour a povie mi, kde máme odbočiť. V Předklášteří a smerom na Kaly. Že ona sama ale radšej jazdieva viac smerom na juh. Dík.
Moji cyklisti do seba tlačia fašírky ala Na poli s chlebom a začínajú byť už dosť živí, teda na môj vkus. Počkám až dojedia a davaj znova do sediel.
V Předklásteří odbočujeme smer Kaly a mne sa začína sťahovať oná povestná „riť". Stúpanie začína byť dosť svižné. Niečo také aj pani z recepcie naznačovala. Potom to prichádza. Značka 18% stúpanie v dĺžke šiestich kilometrov a samá zákruta. Bojím sa večera, veď ma zabijú. Viki prehodí, že ja vďačná teraz za tu migrénu a zalezie dozadu auta za Erikom. Biba, ktorá sa rozhodla, že cyklistika a ona nie je to pravé, pomáha mamine tlačiť bicykel. Teraz mám o Evu už strach. To teplo a jej koleno, no neviem. Eva ma ale ubezpečí, že je v poriadku a tak idem dohnať čelo peletónu. Vpredu sa usadila Jarka s Marekom, za nimi ide Dávid, Mišo, Peťo, Lea a Adam s pánom Nagyom. Danka je niekde medzi nimi a Evou. Všetci majú nahodený najľahší prevod, len pán Nagy so svojou železnou „Ukrajinou" má šliapania až nad hlavu. Viki fotí peletón. Vybehneme na vrchol a čakáme ich.
Prvá sa objaví Jarka s jazykom na veste a Marek. Fučí a tlačí bicykel, nezmar Marek vedľa nej s ľahkosťou šliape do pedálov a švitorí Jarke niečo do uška. Za nimi sa objaví Peťo, tlačí. Pán Nagy a za ním v závese Dávid s Mišom prichádzajú ako ďalší. O Eve s Dankou viem, kde sú, ale kde je Adam s Leou? Snáď sa niečo nestalo. Bežím dole kopcom a čo nevidím. Adamko leží v lese na ihličí a „balí" Leu. Tá sa smeje a vedie s Adamom čulý dialóg. Hrkútajú si ako dve hrdličky. Vyháňam Adama z jeho „lože" do sedla so slovami, že Lea je moja a nie sme tu kvôli vzťahom, ale aby sme niečo dokázali. On ma obviní, že on sa teda snaží (baliť Leu) a že som mu práve pokazil sľubne sa rozvíjajúci vzťah dvoch mladých nádejných ľudí. Perspektívnych a ľudí s budúcnosťou. Na môj dotaz, či v tej budúcnosti ráta aj so mnou, Adamko pravil, že on ku mne mal vždy vrelý vzťah, ale po tomto mojom vstupe ho asi prehodnotí. Lea si to užíva. „Velice" ochotne nasadajú na bicykle, prehodia ešte niečo na tému autora etáp tour. Týka sa to jeho duševnej spôsobilosti a miznú mi za zákrutou. Vedia, že ich nedobehnem.
Počujem funenie. Pomyslím si, na Vysočine a medvede? Nie, to Danka statočne bojuje s 18%. Stúpania, nie s alkoholom. Na moje povzbudzujúce slová, že vrchol už je blízko, prehodí: „Vieš, komu to hovor..." a hneď sa zháči. Išlo tu o hrubé porušenie subordinácie. „Pardón, pane Petr, ja nerada". Beriem to na vedomie. Ja na jej mieste by som dotyčnej osobe, ktorá spáchala dnešnú etapu, minimálne zakrútil krkom. A oslobodili by ma. Biba okolo prefrčí na Evinom bicykli a prehodí, že mamina je v poriadku, kochá sa výhľadom a vedie reči na tému „Kdybych to byl vědel, tak bych sem sem nechodil", ale v ženskom rode. Slávna veta z knihy Gombíkova vojna, ale v češtine. Vrelo odporúčam.
Z 250 metrov nad morom do vyše 500 na úseku štyroch kilometrov. A ďalšie nás čaká. Teplomer v aute mi ukazuje vonkajšiu teplotu 38°C. Zisťujem u detí, ako sú na tom a napodiv majú všetci veľmi dobrú náladu. Dávame si odpočinok a na tomto mieste vzniká záber Jarky, ktorá ukazuje do diaľky a veští klesanie. Mýlila sa.
Decká sa snažia určiť vinníka tejto etapy. Ja to hádžem na Danku, ona na mňa. Ja sa bránim slovami, že viacdňový výlet chcela ona, Danka kontruje, že keby som nebol megaloman, tak to mohlo vyzerať omnoho lepšie. Deťom je to jedno a nech sa teda rozhodneme, kto si to večer odnesie. Im je to vcelku jedno, či to bude Danka alebo ja. Adam má v tom ale jasno, zahlušiť nás treba obidvoch a basta.
Eva odchádza so slovami: „Tak ja teda idem...". Ide dopredu, aby podľa jej vyjadrenia, na ňu nemusel nik čakať. Dáme jej teda náskok. Ale akonáhle Eva zmizne za horizontom, do deciek ako keď strelí. „A za Evou, nemôže ísť sama...". Korporátne, ako jeden mužo-ženo celok sa vydávajú stíhať Evu.
Na tomto stúpaní vznikla oná veta, ktorá sa stala „lajfmotívom" celej tour, „Klesanie mám zo všetkého najradšej...". Autorom je Danka, hudobne nadaná a keďže si ju nemohla „vrzať" na jej obľúbenom čele, tak si ju „broukala" na ceste na vrchol. Ten popevok sedí ako uliaty. Spoločne s Evou potom pridali vetu: „Ale je tu krásne..." s obmenou „Je tu krásne, ale...". To podľa pocitov a miery ich „vyfľusnutia". Majú talent. Výrok „Ale je tu krásne..." som počul častejšie.
Ako stúpame vyššie a vyššie, krajina pred nami sa začína prepadať do údolí. Je na čo pozerať. Dedinky v údoliach, samoty na svahoch a všade okolo polia. Geometricky správne a majúce nádych a vôňu leta. A to všetko je obklopené lesmi. Všade je ale sucho. V diaľke sa krajina dvíha do výšin a splýva na obzore s oblohou. Ako more, ale bez vody. Všade okolo nás. Sme na vrcholoch Vysočiny.
Smer Olší. Čas sa nám povážlivo kráti, tak sa oddeľujem od peletónu a mierim smerom na Šiklův Mlýn. Tam by sme mali dnes prespať. Na informáciách nám slečna s milým úsmevom naordinuje ubytovanie aj s westernovým programom. Myslel som si totiž, že kemp a to westernové mestečko je oddelené. Nie je tomu tak. Chcem tasiť kolty a urobiť poriadok. Tá cena je desná. Keby som to zaplatil, dáme tak ešte jednu etapu a môžeme ísť domov. A na druhej strane, neviem ako by to prijala osádka. Bez kúpania a s rachotom. Voľajako mi tu na Vysočine nesedia kovboji. Asi tak, ako keď by niekde v Amerike niekto postavil kašírované „sklípky" a v krojoch spieval moravské „pjesničky". A bolo by to lepšie, pretože: „ Z gořalky sa blbne, z piva sa tlustne, eném z vína sa spívá!" . Možno by tam prestali rozmýšľať o blbostiach a začali život brať vážnejšie a nie ako hru. Dosť nebezpečnú hru. In vino veritas. Alebo In vino veritas, in aqua sanitas.
Radšej by som prijal kúpanie a ticho. A na môj vkus je to tu príliš organizované a umelé. A hlučné. Sadáme do auta a mierime smerom na Bystřici. Tam som objavil na mape dva kempy.
Konečne sme našli kemp Na kopci. On sa totiž nachádza pod kopcom. Majiteľ je Holanďan a Viki s ním v pohode „spíkuje". Potešila ma. Dozvedáme sa cenu a podmienky ubytovania. Sú v norme a okolie kempu je krásne. Leží v údolí, okolo tečie riečka a má bazén. Tak sme si to predstavovali.
Vyhadzujem z prívesu kompletne celý náklad. Rozhodol som sa, že im pôjdem oproti a zoberiem zvyšok naspäť autom. Doteraz prešli podstatnú časť etapy a každý kilometer stúpania beriem ako päť kilometrov po rovine. Poverujem Viki velením, Mišovi s Erikom pohrozím, že im vytrhám uši, ak niečo vyparatia a idem po zvyšok. A v tom chvate som zabudol foťák.
Vraciam sa po ceste, ktorá mi pripadá ako z dajakého reklamného letáku na autá. Rovná, čierna, lemovaná žiarivou bielou a voňajúca novotou. Idem po nej ako po skle. Auto si pokojne pradie a tlmiče híkajú slasťou. Žltá a čierna. Farba polí a cesty. Kontrast. A ja som si, prosím, zabudol fotoaparát, do prkýnka dubovýho. Blbec strarej, šedivej. Nešetrím sa.
Naraz ako keď utne, cesta končí a vracia sa šeď. Pripadá mi to ako scéna z rozprávky Pyšná princezná. Ten obraz, ako si chcel ten - teraz si už nepamätám - ale myslím si, že krajčír zaspievať a tak preskočil hranicu a hneď mu bolo dobre. Smútok a veselosť, novota a šeď. Ten pocit som mal aj ja. Dnes je to koniec okresu a začiatok druhého. Tam peniaze sú a tu nie.
Eva mi oznamuje telefónom, že to zapichli v Olší v krčme. A že sa mňa veľmi tešia. Ubezpečil som ju, že aj ja na nich a že práve vchádzam do Olší. Dám si s nimi kofolu, natlačím do seba nanuk, ktorý kúpil pán Nagy Erikovi a začali sme nakladať bicykle. Jedenásť. Auto mám deväť miestne, ale zhodneme sa na tom, že Jarka, Lea a Dávid sú tretinoví a tým pádom tvoria len jednu osobu, suma sumárum je nás presne deväť. Nech si trhne nohou ten, komu sa to nepáči. Cestou sme stihli nakúpiť tvaroh, cukor a veci na raňajky o povestných päť minút dvanásť.
Po príchode do kempu som myslel, že ma budú omývať. Tak ako som vyložil, tak to tam aj bolo. Opravujem, postavili si stolík a stoličky. Eva „řádila" jak černá ruka. Erik je malý, Mišovi sa poslednou dobou voľajako nechce, ale boli tam naše dve hviezdy. Pripadal som si ako doma, čo si neurobíme, to nemáme. Velice „ochotne" sa dvihli a začali imitovať snahu. Sme proste staromódni. Jarka sa ponáhľa domov a tak sme delili majetok. Brala so sebou bicykle a veci Nagyovcov a aj tých sme museli súriť. Voľajako mali na všetko furt dosť času.
Všade okolo nás boli Holanďania v dôchodkovom veku. Mali karavány alebo spali v chatkách a bolo tu ticho ako v hrobe. Adam zahlásil, že prostredie je tu ponuré, dá sa povedať skoro hororové a že začína mať obavy o svoju telesnú schránku. Tiene stromov sa predlžovali, akoby s Adamom chceli hrať jeho hru. Navodzovali atmosféru a náš Hitchcock ďalej rozvíjal svoj príbeh. Že či tu náhodou nie sú, rozumej Holanďania, na to, aby ho v noci „vykuchali" a vzali si jeho drahocennú pečeň, ľadviny a očné rohovky. A o srdcovej chlopni nech ani neuvažujeme. Tú tiež. Že vraj na čiernom trhu to teraz frčí. Mladé mäsko. On o tom čítal. Všetci sme ho ubezpečili, že keby použil niekto jeho orgány, tak sa zákonite z neho časom stane Adam. A že tá predstava je dosť hrozná a desivá. Preto sa do rána budeme striedať a držať pri Adamovom stane stráž. Chceme ochrániť tých Holanďanov, oni si to nezaslúžia. I keď zazneli z nášho tábora hlasy, že takto by sme si to mohli s Adamom vybaviť a beztrestne. Čisto a rýchlo. A zviesť to nich. Tento „nápad" som uťal hneď v zárodku a oznámil som prítomným, že adeptov na orgány je tu viacej, že už ich mám aj vybratých, ale nemám v úmysle v tom pokračovať. Že poznám aj iné spôsoby ako im „znechutiť" život a vyhnal som ich sa osprchovať, alebo nech konečne začnú stavať stany. To ešte netušia, že od dnešného dňa budú umývať riad. Okrem Dávida, ten to robil automaticky.
Danka začala pomáhať pri príprave slížov s tvarohom. Uznala, že po včerajšej mäsitej a zemiakovej večeri nemôže očakávať nič iné než cestoviny a preto dnes skladá zbrane. A že sa teda sťahuje do ilegality, ale svoj boj proti cestovinám nevzdáva. Veď uvidíme, kto vydrží dlhšie.
Slíže mali úspech, zostalo len málo. Tak pre mačku, ktorá okolo nás krúžila a čakala na svoju chvíľu. Aj sa dočkala.
Sprchy tu boli na žetóny, čoho sa hneď chytili borci a že je to hrozné. Výčitky lietali vzduchom a keby majiteľ kempu rozumel, asi by ho hneď predal a vrátil sa domov. Do Holandska. Oni a voda, odporné. A ešte platiť. Kto to kedy videl.Veď majú spreje. Pánske.
Zobral som im vietor z plachiet, rozdelil som im žetóny, ktoré nakúpili baby a vyzval som ich spolu s Evou k zodpovednosti voči ich telesným schránkam a k ohľaduplnosti k nám. S výkrikom „Čistota pol života, špina celý..." odkráčali smerom ku sprchám. Vrátili sa ružoví ako bábätká.
Adam uvaril na ráno čaj. Bez čajového obradu. A bez rečí.
Zahlásili sme večierku a spať. Viki v stane rozpráva príbeh z knihy, ktorú práve číta. Samozrejme hororovú.
Musíme byť zodpovední, čo keby náhodou...večer...sa tí... Holanďania...rozhodli. Tak aby nedostali infekciu.
Dobrú noc
P.S.: Mačka sa rozhodla okolo druhej v noci. Rachotila v našej „kuchyni" až do rána.