Komárno a Erik Vlček

Autor: petr orsag | 16.1.2014 o 16:27 | (upravené 16.1.2014 o 16:52) Karma článku: 2,47 | Prečítané:  549x

Deň prvý „Poistka, kartičky poistencov..."dlhšie ticho „Hoplá.." a náš čas odchodu na tretiu vodácku akciu v tomto roku sa začína povážlivo naťahovať.

Eva uteká do školy a posádka dáva najavo svoje rozpoloženie. Tatko Miša Matušku to už nevydržal s nervami, zbalil Zuzku, Mišov a odfujazdil smer Komárno. Ja, sediac na múriku, aby som nemusel počúvať šomranie v aute,  som si začal rekapitulovať, čo sme zabudli a čo sa nenaložilo do vozíka. Podľa nafúknutej plachty som usúdil, že sme zobrali určite aj niečo navyše. Sláva, Eva vychádza a ukazuje, že má už všetko. Posledná kontrola počtu detí a ideme.

Radosť mi ale pokazili ženské zástupkyne vodáckeho poteru, teda moje dcéry, ktoré zahlásili, že im chýbajú bundy a vankúšiky. „Keď to bude možné, otočte sa o 180 stupňov..." piští mi do ucha neodbytná navigácia. Bol som vôbec rád,  že som jej vedel vysvetliť, ako chcem ísť do Komárna, a teraz toto. So zaťatými zubami a pokrovou tvárou som teda nabral kurz domov. Navigácia si tvrdošijne háji svoje a Adam začal naberať na obrátkach. Hurhaj v aute mi signalizoval, že sa práve začínajú baviť. Neviem, ale kto je tá „šťastná" osoba, na úkor ktorej sa tak veselo zabávajú, žeby ja?  Na Evin dotaz, či majú baby kľúče,  som začal upadať do tichej depresie. Rev v aute mi ale naznačil, že baby už idú, majú aj bundy, aj vankúšiky a tak môžeme ísť. Adam dosiahol prevádzkovú teplotu.

Pravidlo č.I: Nikdy neplánujte, ak máte v partii čo len jednu ženu. Je to zbytočné.

Cesta prebieha v kľude, navigácia naviguje, a pánska osádka auta začína chytať druhý dych. Adamov prejav dosiahol prah bolestivosti a tak vypínam svoje zvukovody. Eva začína byť apatická. Deti nie. Ako tá Viki môže v tomto spať?

Pravidlo č.II: Na dlhšiu cestu si nechajte do auta nainštalovať výkonnú aparatúru. Ale ozaj výkonnú. Alebo si dajte vyrobiť samostatnú kabínu.

Stojíme pred domom Zuzkiných rodičov v Komárne. Až teraz som vonku zaregistroval, že mám dve prijaté správy a tri neprijaté telefonáty. Od Zuzky. A že teda, kde sme. Odpovedám, a dostávam príkaz nikam sa nepohnúť a čakať. Za okamih u nás zastaví Mišov otec so Zuzkou a navigujú nás k slepému ramenu Váhu - k lodenici. Zuzka na základe „prejavu" osadenstva pochopila, prečo som neodpovedal. Navigácia donavigovala, Adam prešiel na režim údržby. Mňa prestali bolieť uši a Eva sa začala usmievať.

Známa veta „Pane doktore, Vy jste se zase kochal?" tu platí dvojnásobne. Krása slepého ramena  a poloha lodenice komárňanského vodno-turistického oddielu je úžasná. Z terasy sa Vám otvára pohľad na vodnú hladinu a okolie. Šumenie stromov na náprotivnom brehu, „rabovanie" rýb a farby jesene len podtrhujú túto nádheru. Atmosféru pokoja dotvárajú rybári na svojich „flekoch".  A do tohto mieru vtrhla naša „horda" a začala ju „civilizovať".

Po vyložení vozíka  a jeho následnom odstavení, naši „barbari"  prevzali velenie a predviedli nám názorne, ako vyzerá okupácia. Po krátkom, ale tuhom boji si zabrali najlepšie miesta a začali sa obzerať po niečom malom na zjedenie. Adam začal znova dosahovať svoj štandard za výdatnej pomoci zvyšku „testosterónového" osadenstva.

Baby takticky postupovali zdola nahor, teda najskôr kúpeľňa a toalety. Vetou „ Chválabohu, je tu zrkadlo" uviedli Mišovho otca do nemého úžasu. Ja som si zatiaľ vychutnával krásu prostredia a zostával som apatický voči prejavom osadenstva. Pani Pintérová sa asi divila, kde sa Zuzka rozhodla rozvíjať svoju kariéru. Tiež mám o ňu strach. Adam ide ako z veľkej knihy...

Po nákupe potravín došlo na kŕmenie divej zvery. Ja nejem to, ten zasa toto, iba na čaji sa zhodli ako jeden muž. Pardón, a dve ženy. Eva so Zuzkou mali čo robiť aby vyhoveli všetkým, a tak na dotaz kto pôjde pomôcť s večerou nastalo u mužov ticho. Baby sa s veľavravným výrazom tváre odobrali do kuchyne. Adam sa začal znova štartovať.

Pravidlo č.III: Pri plánovaní splavu alebo výpravy dbajte vždy na dostupnosť wifi, dostatku teplej vody, zrkadiel a švédske stoly. Za zlé manažovanie budete vinní vždy vy, teda ten kto plánuje.

Adam sa neudusil, chlapci predviedli svoju mužnosť (riady, a to je čo?) a opustili ako jeden muž miestnosť dovtedy, pokiaľ sa neuprace. Ich estetického cítenia sa dotkla nekultúrnosť prostredia. Nezniesli by pohľad na neumytý a použitý riad. Odobrali sa preto na poschodie a plynulo pokračovali v ďalšej činnosti. Šuchot trhaných vrecúšok nám dole napovedal, že sú z domu patrične vybavení. Nechcem vidieť, ako to tam hore vyzerá, v prírode sa odrobinky stratia, ale tu? Eva sa vydala na kontrolu pomôcok na upratovanie.

Prikladám do krbu, aby som ich pomocou tepla navrátil medzi nás. Až po sľube, že po nich nič nebudeme požadovať, sa uráčili medzi nás. Iskru do ich smutných očiek som im vrátil pridelením hier nakúpených za týmto účelom. Po mojom príhovore, čo s nimi narobím, ak hry nebudú v pôvodnom stave po ich navrátení, som začal badať isté prvky rebélie. Kapituloval som. Viki s Bibou odkráčali s hrdo vztýčenými hlavami a s mobilmi v rukách do svojej komnaty. Desím sa účtov. Adam dosahuje medze svojich možností.

Utekám von na terasu, v tme zbadám Miškovho otca. Dohovárame sa len pohľadom. Len nech nás nenájdu. Vychutnávame si ticho.

Príprava na spánok po našom návrate bola už v plnom prúde, ja s Evou sme si začali vyberať miesto na podlahe  v spoločenskej miestnosti. Utešovali sme sa navzájom, že tie nafukovacie karimatky sú fajn vec. Že len sem tam možno budeme cítiť kachličky a na to sme sa vlastne celú dobu tešili. Aké to bude drsné a ako sme my dvaja zocelení. Prežili sme cestu, prežijeme všetko. Do nášho harmonického súzvuku sa ale začal vkrádať náznak rozkolu. Po vlezení do spacákov, začala Eva rozoberať ich tvar. Že prečo som kúpil múmie, malé a tesné, že ona si pamätá iné, a že keď ona chodila pod stan, tak takéto problémy nemala. Na moju otázku, kedy že to bola naposledy stanovať som sa odpovede nedočkal. Bolo mi len povedané, aby som sa nestaral, a že keď jej ešte raz zasvietim čelovkou do očí tak..... Otočil som sa, keď v tom sa ozvalo „Komáre!". Lúč svetla z čelovky osvietil eskadru komárov. Veľmi tichých komárov, tak povediac „stealth". Na Evin dotaz, prečo nepištia, som logicky dospel k záveru, že keď sme teda tak dole na juhu, tak asi pištia maďarsky a mi im nerozumieme. Bolo mi oznámené aby som neblbol a okamžite zabezpečil Off. Mám našťastie vždy jeden pohotovostný v aute. Takže von zo spacáku, obuť sa a prešprintovať tam a späť, vyzuť sa, nasúkať sa do spacáku a podať sprej mojej polovičke. Po aplikovaní Offu sa v chate rozhostilo ticho. Dobrú noc.

Adam rozpráva zo spania.

Nieeee, oni ešte nespia, hľadám niečo na ukľudnenie. Gúglujem dlho do noci nejakú aplikáciu na meranie hluku.

 

Deň druhý

A ráno je tu, okrem mnohopočetných návštev toaliet osadenstvom chaty pri ktorých prechádzali okolo nás, mojej skoro „vraždy" vlastnej ženy (v noci som akosi stratil priestorovú orientáciu a takmer som na ňu  šľapol) som sa zobudil ako zbitý pes. Nejaká mrcha kachlička tlačila a tlačila. Kontrola pohľadom na Evu, ááá sme doma, mi dáva náznak ako sa dnes bude vyvíjať deň. Nič moc. Na môj dotaz - niekto si to musí odniesť - či si už Adam umyl zuby, mi bolo povedané, citujem „Veď si Peťo povedal, aby sme sa zbalili úsporne a aby sme si so sebou nebrali žiadne zbytočnosti..." koniec citátu, som začal deň vidieť čierne.

Príprava raňajok prebiehala v rovnakom duchu ako večera. Páni sedeli a čakali. Čakali na odkrojenie vianočiek, následné namazanie, podanie a že teda jesť budú sami. Ešte že si vedia naliať kakao. Túto činnosť musela zvládnuť Eva so Zuzkou v rekordne krátkom čase, Adam sa ešte len štartoval, tak Adamko šup, tu máš vianočku a kakauko, a papaj. Pomohlo to. Kupodivu u niektorých jedincov bol badať posun, už si nevyžadovali pri dojedení od Zuzky ďalšiu porciu, ale sami sa chytili nožov a začali si natierať vianočku sami. K tejto zmene, si myslím, došlo vyhodnotením situácie, že Zuzka začína zaostávať za ich potrebami, a nedajbože by zostali hladní. Zopár z nich došlo k presvedčeniu, že teda oni sa špiniť nebudú a radšej si počkajú. Zuzka drela. Adam znížil kadenciu a hlasitosť svojho prejavu. Snažím sa nainštalovať aplikáciu na meranie hluku.

Baby okolo nás poletujú s turbanmi na hlave.

Mišov otec niekoľkokrát opakoval, že by rád ostal, ale viete, povinnosti sú povinnosti. Pokrytec smiley.

Došlo k prideľovaniu neoprénov, búnd a topánok. Teória chaosu je pravdivá. Spotený ako myš som konečne rozdal poslednú sadu. Jedna mi ale zostala. Do kelu, komu patrí? Až po náročnom vyšetrovaní som zistil, že patrí Laure, ktorá tu nie je. Odľahlo mi. Neoprény a bundy sú konečne podpísané a majú svojich majiteľov.

Adam dojedol, odchádzam von na terasu radšej čakať Erika Vlčeka.

O desiatej Erik prichádza, a ja sa mu snažím v krátkosti vysvetliť, čo ho čaká. Nenásilnou formou mu objasňujem „potreby" a „záujmy" našich detí. Teda, chlapče, drž sa, to čo si doteraz zažil je len prechádzka ružovým sadom. Neveril.

Privítal ho Adam. Chyba. Večer sa mi Erik zdôveril, že vetou „Ste mi veľmi sympatický" ho Adam tak zaskočil, takto ho ešte nikto neprivítal. Ale rýchlo nabral stratenú formu a vyzval nás k odchodu. Po ceste plnej uličiek (ako trafím späť?) sme došli k lodenici, kde Erik trénuje. Nanosili sme si člny na pontón, dohodli smer plavby a Erik nás nasledoval na kajaku. Baby sa medzičasom stratili niekde na obzore. Marek, ktorý nateraz neochorel a nemal žiadnu rodinnú oslavu, si sadol k Peťovi  a na to, že v lodi sedel po prvýkrát, podával úctyhodný výkon. Dvojica Adam - Mišo „Darwin" po prvých metroch Erika donútila mierne zdvihnúť obočie. Adamov prejav (slovný) a jeho štýl pádlovania musia u takých skúsených pádlerov akým Erik je,  vohnať slzu do oka. Mišov komentár prečo mu to nejde, donúti aj silných jedincov k myšlienke na tichú samovraždu. Štýlom meter vpred, dva metre vzad sa začal ich boj s Váhom. Niekedy mali navrch oni, niekedy Váh. Erik okolo nich krúžil ako satelit, radil, pomáhal, a obočie sa mu dvíhalo viac a viac. Naša udatná dvojica ale pokračovala vo svojom heroickom výkone. Nie sú zvyknutí, aby im do toho niekto „kecal".  Mišo registroval každého vtáka, rastlinku na brehu, odkiaľ na nich pokrikovala Zuzka, a pohyb vo vode. Chybou bolo ale to, že vždy pri tom prestál pádlovať. Adamov komentár jeho výkonu a Zuzkin z brehu sa rozliehal nad hladinou Váhu. Toto tu podľa mňa ešte nebolo. Kajakári a kanoisti, ktorí trénovali na brehu, prerušili svoj tréning, a išli sa pozrieť koho tam vraždia. Keď zistili stav,  pokračovali v tréningu, ktorý im ale nejako podozrivo rýchlo skončil. Brehy osireli. Keď Erik zistil, že predpokladaný cieľ našej plavby je s touto dvojicou v nedohľadne, pripojil sa k nim ako remorkér a vtlačil ich do prítoku Váhu, do kanála rieky Nitra, kam chodí trénovať. My s Mišom „Satánkom" sme sa tvárili, že k nim nepatríme, a že  teda sme „pohoršení" takýmto správaním na vode a dávali sme to patrične najavo. Po čase mi ale začalo cukať viečkom, môj háčik mal neustále nejaké problémy. Začalo to tesnou bundou, potom neoprénom a vrcholom bolo, že ho neustále do zadku tlačí sedačka. Teda šrób, ktorou je sedačka upevnená. Keď ani to u mňa nezaberalo, tak to skúsil s boľavým ramenom. Dostal som prednášku o ťažkosti pádlovania, ako sa má správne pádlovať a ako on na to prišiel. Neprišiel. Nakoniec po niekoľkých ranách pádlom a jeho následnom zvýšenom úsilí, nás aj tak musel Erik dotlačiť do kanála. Potom išiel za zvyškom našej výpravy, ktorá medzičasom mizla v diaľke. Dokonca aj Adam s Mišom.  Nemám šťastie na háčikov.

Na túto potupnú epizódu mi ale pomohol zabudnúť  tok rieky Nitry. Hladina ako zrkadlo, čistá voda, stromy na brehoch, farby, no proste paráda. A ticho. Vybublal som a začali sme rozvíjať rôzne úvahy a predstavy o prírode, ľuďoch. Filozofovali sme o tom, kam a ako sa bude naša civilizácia vyvíjať, či Miškove deti budú mať možnosť takúto nádheru zažiť. Voda nás pomaly splavovala a čas sa zastavil.

Hádka mojich dvojičiek nás ale surovo vtrhla do reality. Z diaľky sa ozýval hlas Viky, v ktorom nebolo cítiť ani kúsok pochopenia pre potreby Biby. Ako som pochopil z útržkov jej nadávania, tak Bibe vyčítala nedostatočnú podporu jej úsilia, a náročnosť kormidlovania s takou ignorantkou. Biba si to kráľovsky užívala a dvíhala Viki adrenalín. Vedľa Vikininých výčitiek sa s rovnakou silou rozliehal hlas Adama kapitána. Tam mu háčik ale drzo oponoval. A toto všetko sa rútilo na nás.

Umlčal som rozvadené osádky prísľubom spoločnej fotografie. Erik mi dal dokopy celú ekipu a začalo fotenie. Ako dopadlo, posúďte sami.

Po pristátí pri móle, a následnom naložení člnov som sa vybral s remcajúcimi posádkami na cestu do našej „základne". Tu nás čakalo pohostenie od Zuzkinej mamy. Koložvárska kapusta a koláč. Dovoľte mi použiť môj rodný jazyk, bylo to „žrádlo" s velkým „Ž".  Brblajúci Adam, že on teda kapustu nemusí, dojedal druhú porciu. Zasa sa vyskytli jedinci, ktorí radšej miesto obeda, išli „šuchotať pytlíkmi" do svojich brlohov. „Chlapci, ďalšie jedlo bude až večera. A pred večerou sa pôjde ešte raz na vodu a so Zuzkou". Oslovení si „zachovali" svoju tvár a že oni si teda na tú večeru počkajú.

Adam načerpal silu a „rozkúril pod kotlom".

Pokračovanie zajtra.

 

Ako som sľúbil, tak plním.

Aby sme predišli trvalému poškodeniu na našich, už tak dosť zaťažených zvukovodoch, Zuzka vyhnala posádky von a hurá na vodu. Hurá ako hurá, my sme sa tešili na chvíľu ticha, ale vyhladované jedince túto aktivitu patrične ofrflali. Viki s Bibou zmizli ako prvé, chalani ich nasledovali. Zuzka prevzala úlohu kapitána, netušiac akého vlastne „dárečka" vyfasovala. Nad hladinou ramena sa najskôr ozýval jej vyrovnaný hlas udeľujúci pokyny háčikovi, ktorý sa postupne menil na veľmi strohý a úsečný. Nie je háčik ako háčik. Mišo „Satanko", ako ho láskyplne nazvali baby, je samostatná kapitola. V duchu som si rekapituloval všetky Mišove „problémy". Ako všetci dobre viete, nad vodou sa zvuk rozlieha všetkými smermi. A to dokonale. Adamova „cirkulárka" nás s Evou priviedla k okamžitému rozhodnutiu, teraz alebo nikdy - smer Kaufland.

Môžem Vás ubezpečiť, že ešte doteraz na jednom vojenskom letisku, ktoré som ako kameraman navštívil, na mňa spomínajú s obdivom a láskou. Zaspal som totiž počas ostrých štartov stíhačiek, ktoré pri štarte používali prídavné spaľovanie na stojánke vzdialenej cca 150 m od dráhy, ako mimino. Personál sa chodil na tento „zázrak" pozerať a neveriacky krútili hlavou. Síce som trocha odbočil od témy, ale to len pre názornosť sily Adamovho prejavu. Motor stíhačky na plný výkon je oproti Adamovi nevinný „břídil".

Po návrate z nákupu som išiel skontrolovať člny. Začal mi zľahka stúpať tlak. Vesty pohádzané, pádla ležiace bezprízorne okolo a v lodiach voda. Prines, odnes, postaraj sa - tak to je dnes heslo našej mládeže. Vletel som do lodenice ako Komanč, môj bojový pokrik muselo byť počuť široko-ďaleko. S výrazom „kliďánko, dědku, ať tě netrefí šlak „ a „čo to po nás zasa chce" sa omladina s ľahko blazeovaným výrazom vyšuchtala von. Na tomto mieste musím ale pochváliť „Satanka", ten vždy po návrate z vody odložil svoje i kormidelníkove pádlo a vestu zaniesol dnu.

Celé im to trvalo asi päť minút, teda upratanie a ošetrenie lodí,  mňa to stálo pol roka života. Splav ku splavu, a natiahnem brká ako „mladý" starec.

Mišo a baby sa vrhli na prípravu večere. V kuchyni na sporáku bublali zemiaky. Koncert pre tri páry rúk a kuracie rezne sa začal. Viki rezne balila v strúhanke, Biba vo vajíčku a Mišo statočne znášal večné pripomienky o kvalite jeho práce. Mišo sa ale svojej úlohy, dať rezňom ten správny základ  v múke, postavil čelom a zvládol ju na jedničku. S hviezdičkou. Zvyšok osadenstva radil a a mal nemiestne poznámky na tému čas a dĺžka prípravy večere. Eva sa s vervou pustia do smaženia obalených rezňov. Netušila, koľko času strávi nad rozžhavenou panvicou. Zuzka si medzičasom pálila prsty pri šúpaní zemiakov na zemiakový šalát. Na prípravu šalátu, po očistení zemiakov a schladení rúk Zuzky, sa vrhlo nám známe trio Viki, Biba a Mišo. Biba odpadla po pár minútach a odkráčala smerom do svojej nory. Ako ju poznám, každý takýto jej odchod od rozrobenej roboty má logický základ. U nej sa prejavuje neustálym a dlhotrvajúcim vzťahom k jej mobilu. Každá minúta, keď nemôže nežne ovládať klávesnicu, jej pripadá stratená. Zvuk prichádzajúcich a odchádzajúcich esemesiek sa stal „neoddeliteľnou" súčasťou, nielen jej života, ale života nás všetkých, ktorí s ňou žijeme pod jednou strechou. Zvládnutím wifi postúpila už do vyššieho levelu, našťastie na chate sieť nebola, tak sa aspoň vyspala. Jej sestra za ňou samozrejme v ničom nezaostáva, ale jej kladný vzťah k jedlu čiastočne brzdí jej aktivity v oblasti sociálnych a iných sietí. Desím sa dňa, kedy s nami začnú komunikovať len virtuálne. Obchádza ma hrôza, keď sa obidve vrátia  z vonka, ani sa nevyzlečú a okamžite začnú žhaviť „dráty". Na môj dotaz, čo robili doteraz, väčšinou dostanem odpoveď vo forme mierneho úsmevu, a poučenie pozostávajúce z vety „ To ty nepochopíš". Miško ich závislosť zažíva na vlastnej koži. Fakt som asi starý.

Výpomoc formou domácej majónezy od Zuzkinej mamy zavŕšila úspešne koniec prípravy šalátu. Degustácia prebiehala medzi mnou a Viki. Šalát sa veľmi vydaril. Ale každá minca má dve strany. Množstvo hrášku vyskytujúci sa v šaláte vyčaril na Petrovej tvári masku podobnej Sfinge. Tak ako sú vegetariáni neústupní voči mäsu, tak je náš Peter neoblomný mäsožrút. Počet rezňov na jeho tanieri nás o tom presvedčil. Zabudol som sa zmieniť, že rukami obaľovačov prešlo 43 rezňov. Presne toľko ich musela Eva usmažiť. Doma si zrejme nejaký čas rezník asi nedáme...

Adam v prestávkach, kedy sa verbálne neprejavoval a mal v ústach rezeň, vedecky skúmal obsah šalátu. Jeho neustále zdôrazňovanie skutočnosti, ako mu môže šalát ublížiť, mňa neobmäkčilo a naložil som mu na tanier dve lyžice. Adam skúsil, ale pomer, mikroskopické množstvo šalátu a kus rezňa, zachoval. Zvyšok „mužov" bol ticho a bagrovali, ako keby to malo byť ich posledné jedlo. Chlapci mi urobili veľkú radosť.

Prehral som stávku s Evou. Stavil som sa s ňou o to, že Peter doje a zanesie tanier do kuchyne (umyť ho nebolo predmetom stávky). Peťo Evu nesklamal, zobral si svoj príbor a odkráčal smerom do oblasti mužskej spálne. Na špinavý tanier neveriacky pozeral Adam, ktorý mal službu umývača, a prestal rozprávať. Po prvotnom šoku Petrov ťah ešte dlho rozoberal v kuchyni. Podotýkam, že jeho tirádu sme si užili všetci.  Zložil som Eve hold a uznal jej pedagogické kvality a znalosť „prostredia" mysle a správania našich študentov.

Medzičasom som ja s Erikom rozobral formu výpomoci a poďakoval som mu, za nás všetkých, za jeho pomoc a ochotu. Škoda, že zvyšok štvorkajaku bol rozbehaný mimo. Nevadí, jar sa blíži a chalani začnú zasa trénovať. Chcem, aby naše deti videli, že každý úspech je vykúpený množstvom tvrdej driny. Videl som Erikove ruky a stačilo mi.

Po odchode Erika sa život vrátil do zabehaných koľají, „muži" sa zabávali v rámci svojich možností (lietali okolo chaty s baterkou), Adam určoval ich polohu. Pokiaľ sme jeho hlas počuli tlmene, vedeli sme, že sa nachádzajú niekde v okruhu dvoch kilometrov. V okamihu, ako ručička  aplikácie na meranie hluku začala prekonávať červenú bariéru a blížila sa do oblasti, kde nebola už stupnica, znamenalo to pre nás, že udatní junáci na čele s ich „hovorcom" sú nebezpečne blízko. Podnikli sme preto protiopatrenia. Eva so Zuzkou nakrájali  koláč a začali ich lákať na túto pochutinu. Najskôr ale museli prekonať najväčšiu prekážku. Umlčať Adama. Našťastie koláč patril do kategórie suchších a tak mal budulínek veľmi sťaženú úlohu. Snažil sa síce tento hendikep prekonať, ale koláč vydržal. Jednoducho, Adam nemal správne „namazáno".

Unavení bohatou večerou a „zmysluplným" využitím večera sa chlapci unavili a odkráčali do hajan. Tu ale naďalej pokračovali vo veľmi fundovanej debate na tému „Ako ďalej, muži". Poznámka, že doteraz za jedného z nich až do siedmej triedy, mysleli jeho trenky, mi pridala do tak už dosť šedivej brady ďalší zárez. Preboha, čím alebo kto za nich bude myslieť, keď budú starší?! Už začínam chápať náturu našich ôsmakov a ich starších spolužiakov.

Po tejto hlbokej myšlienke padlo ešte zopár „chlapských" vtipov a postele na balkóne stíchli.

„Satanko" Miško mal evidentne nejaký problém. Po odchode jeho otca zostal na svoju izbu sám a preto prijal s vďakou ponuku báb, aby sa teda s nimi porozprával. Vzťah Viky, Biby a Miška je už dlhšie predmetom môjho bádania. Zatiaľ som sa nikam nedopracoval.

Noc prebehla v mieri a pokoji, zaspal som ako drevo. Off účinkoval ako mal.

Adam spí.

 

Deň tretí

Vstal som doružova vyspinkaný, ale radosť mi pokazil pohľad na malého Miša. Tiky v tvári, kruhy pod očami a jeho málovravnosť ma uvrhli do pesimistických úvah. Čo s ním tie naše baby spravili? Viem čo dokážu, ja sám som toho produkt. Po nenápadnom výsluchu Mišo „kápl božskou". Z jeho nesúvislého vysvetľovaní som vydedukoval nasledovné. Údajne sa z jeho častých nočných návštev toalety (potvrdené Evou) stala nočná mora. V okruhu našej chaty sa „údajne" pohyboval nejaký záškodník, tak preto sa rozhodol podeliť o tento poznatok s okolím (potvrdili baby). Starosť o naše zdravie a bezpečnosť si preto zobral na svoje bedrá(potvrdila Eva). Strážil naše holé životy, medzi prestávkami vynútenými jeho močovým mechúrom, vlastným chrabrým telom. Jeho vysvetlenie situácie prikladám na vrub množstva skonzumovaného jedla, čipsov a nápojov s obsahom kofeinu. Tiež obsahom kyslíku produkovaného okolitým lesom. V neposlednej miere sa na jeho stave určite podpísala aj veľká fantázia dostatočne živená množstvom odohratých levelov bojových hier.

Som rád, že mu Viki neublížila, viem ako reaguje,  keď ju človek zobudí. Miško, rada do budúcna, radšej stretni záškodníka ako zobudiť Viki.

Pohľad z okna mi potvrdil správnosť predpovede vydanej na dnešný deň SHMÚ (zistite si sami, čo to znamená). Pršalo a obloha nevyzerala na to , že by pustila slnko vykonávať jeho zásadnú činnosť, teda dobíjať naše telá toľko potrebným vitamínom D. Radšej som si išiel spraviť kávu a zakúriť do kachieľ.

Úderom desiatej hodiny ale došlo k dramatickému vyvrcholeniu, dážď ustal a sem tam sa začalo zjavovať slnko. Šup do neoprénov a na vodu. Dnes som na ramene v úlohe kapitána vystriedal Zuzku. Poučil som staronového háčika o jeho povinnostiach, na dotaz a kde sú jeho práva, som mu udelil prednášku o tyranoch a spôsobe ich vládnutia. Miško je múdry a preto daný problém ďalej nerozpitvával. Udivila ho len moja široká znalosť danej témy. Skúste žiť v domácnosti štyroch žien a jedného francúzskeho buldočka. Už Vám to došlo?

Plavba na slepom ramene Váhu prebiehala v znamení súzvuku mojej prednášky a miery empatie Miška k mojej osobe. Ani raz nezafrflal, rameno nebolelo, neoprén sedel ako uliaty a šrauba, ktorou je upevnená sedačka, na jeho mozol, ktorý má Miško  údajne na sedacom svale, nemala vplyv. Pocit mieru a ticha síce narúšali nejakí „Vikingovia" na brehu. Po krátkom pátraní sme ale zistili, že je to Adam a jeho „Bratrstvo kočičí pracky" (pre mladšich čitateľov mám radu - skúste si vygúgliť meno Foglar). Na našej ceste sme stretli aj Viki s Bibou, ktorým z člnu trčali iba hlavy, zvyšné časti ich telesných schránok sa povaľovali okolo. Biba mi nonšalatne povedala, že sa z vody snažila vytiahnúť nejaké „steblo" a že sa jej to nepodarilo. Krvi by sa vo mne nedorezal, veď ona ťahala z vody bójku, ktorou si rybári označujú miesto zakŕmenia! Objasnil som jej,  čo dokáže rybár s olovkom alebo s prakom, v prípade ak mu niekto naruší jeho miesto. Väčšina vie hádzať dosť ďaleko a presne. Po tomto mojom vysvetlení sa dievčatá takticky rozhodli k návratu.

Tlupa na brehu zatiaľ pustošila okolité rákosie a menila ho na oštepy. Prebiehal medzi nimi liaty boj. Tak som ich radšej v rámci ich zdravia vyhnal na vodu, tam im snáď rybári neublížia. Pokračovali naďalej nestenčenou mierou a s plným nasadením. Aspoň sa naučia manévrovať.

Ja a Miško sme pokračovali ďalej za našim cieľom. Tým bola vpusť, ktorá napája slepé rameno.

Po obede (hádajte čo bolo na obed?) sa začala najhoršia časť nášho splavu. Balenie. Zaužívaná prax, teda istá forma burzy (na hromadu sa pozberajú veci a nastáva delenie), vypukla za obrovského jasotu „testosterónov"(už chápem, čo to znamená, keď za Vás myslia trenky). V poslednom možnom časovom okamihu sa mi podarilo s nasadením vlastného života zachrániť neoprény a ostatnú výbavu, ostatné dianie už bolo plne v réžii pánov. Nejako zázračne sa im podarilo v krátkom čase burzu ukončiť a začali mi nosiť svoje bágle do vozíka. Pri tejto príležitosti som si najviac "zarobil" do našej kasy. Stálo ma to dve eurá. Po dnes deň ma udivuje samozrejmosť a istota s akou tvrdia, že oni používajú na rozmýšľanie zásadne hlavu. Forma a spôsob nakladania sa ale viac prikláňala na stranu „trenkovej teórie". Bez ladu a skladu, alebo šedá kôra mozgová na ústupe. Preto som volil expresívnejšie hodnotenie ich činnosti. Adam, najväčší dlžník do spoločnej kasy, mi s gustom rátal moje výrazy a oceňoval ich. V prípade, že Adam zmizol pre ďalšiu várku nákladu do chaty, jeho miesto okamžite zabral iný dychtivý dobrovoľník. Sledoval som s úžasom, ako v tento okamih tiahnu za jeden povraz. Môjmu zraku ale neuniklo, že nosiči sú stále jedni a tí istí. Zvyšok sa voľajako záhadne rozplynul do okolia. V Bratislave si na Vás dám pozor!

Cesta domov prebiehala až na jednu zvláštnosť v podobnom duchu ako cesta do Komárna. Stádo byvolov vzadu, spiaca Viki v strede, ku ktorej sa túlil Miško, a Biba úspešne napodobňovala svoju sestru. Zastavili sme sa v Gabčíkove pozrieť si plavebné komory, vyprevadili sme lode na ich ceste do Bratislavy a pohli sa zasa ďalej. Udalosť, ktorú spomínam na začiatku tohto odseku, vstúpi do dejín nášho klubu. Bolo mi divné, že zrazu počujem motor, že Eva mi nemusí signalizovať posunkovou rečou, počul som dokonca i rádio. Keď naraz Adam zúfalo zakričal: „Evi, ja som nerozprával tri minúty!!!" a začal si merať teplotu. Chalani mu vzápätí začali skúmať pulz, vyšetrili mu očné pozadie a spravili základné úkony nevyhnutnej prvej pomoci.

Adam nás po istom čase zasa presvedčil, že je v poriadku a pokračoval naďalej v pustošení našich zmyslov.

V Bratislave sme pri vykladaní spoločne zistili, kto je ten "nefachčenko" a stratí sa vždy ako para nad hrncom, keď je treba pomôcť vykladať. Nabudúce naloží za trest celý náklad sám.

Chcem poďakovať členom vodácko-turistického klubu v Komárne za srdečnosť s akou nás privítali, za poskytnutie ubytovania a všetkého potrebného k nášmu pobytu. Kedže sú to dámy a páni v mojom veku i starší, verím že si  k sebe nájdeme spoločnú cestu. Naša mladosť a ich skúsenosti budú v prospech obidvoch strán.

Ešte raz, veľmi pekne ďakujeme.

Do spoločnej kasy dlží:

Adam - 4, 50 €

Satanko - 2,50 €

Viki - 2,50 €

Náčelník - 4 €

 

Na splave sa zničilo:

ručná brzda (hneď v prvý deň, moje šikovné ručičky)

Evin kávovar (tiež v prvý deň, Bibine šikovné pacičky)

 

Nabudúce nesmieme zabudnúť zobrať:

silne lepiacu montážnu pásku (pre koho asi?)

pampersky (pre Miša, aby ho netlačila sedačka)

levanduľový vonný olej proti stresu (pre Evu, Zuzku, Erika a mňa)

kondicionér na vetrom rozfúkané vlasy (pre Viki a Bibu)

Lauru

pomádu (pre Miša „Darwina", aby Adam videl cez jeho „brokolicu" a vedel správne kormidlovať).

Dúfam, že s nami číta aj Kamila, ako autorka terminu " brokolice " v spojení s Mišom Darwinom z minuloročného lyžiarskeho výcviku vo Vysokých Tatrách a nášho prvého splavu na maďarských ramenách Dunaja. Všetci ju pozdravujeme, vodáci i nevodáci.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?