Oneskorený popis Granus Cupu

Autor: petr orsag | 17.1.2014 o 13:30 | Karma článku: 4,07 | Prečítané:  178x

Pokúšajú sa o mňa milióny bacilov a pretože sa nemôžem venovať svojej obľúbenej činnosti, čisteniu záhrady, tak sadám ku klávesnici a idem Vám opísať akciu Granus Cup. Vyššie uvedená akcia sa síce odohrala v polovičke septembra, ale na žiadosť zúčastnených na tomto podujatí som sa rozhodol potýrať moju pamäť.

Činnosti spojené spolu s výchovou adolescentnej mládeže so sebou vždy prinášajú určité riziká. Už prvým, a najvážnejším je, že si túto bandu uviažete na krk na celé tri dni. Tieto tri dni znamenajú zabezpečiť nielen dostatočné množstvo "kvalitnej" (podľa mládeže stravy pozostávajúcej z rôznych druhov čipsov a sladkých nápojov) stravy, ale aj duchovného vyžitia. Nemalým problémom je oboznámiť posádky s faktom, že tam, kam ideme dokonca žijú ľudia, majú tam obchody a vedú tam cesty. Čiže, hladom neumrieme a zdivočelé bandy domorodcov nás nebudú chcieť zjesť. Neverili mi. Fakt, že až za Nitru vedie diaľnica, brali ako náhodu. Veľmi privítali ochotu Miškovho otca, že on sa teda obetuje, a pôjde pred nami ako predvoj. Nemyslite si, že túto ochotu civilizovať prostredie Kalnej nad Hronom robil z čistej lásky k našim vodákom. Zobral si so sebou troch "rukojemníkov" zo slovami "Na výmenu budú dobrí" a odcválal so svojimi sto koňmi pod kapotou smerom na východ.

Ja som si medzičasom formoval osádku Trafica (ako poznamenala jedna naša šikovná prváčka, tak s Traficom vždy Trafíš), nosil náklad za výdatného povzbudzovania našich "empatických detí", a uvažoval som o tom, že sebadeštrukcia sa dá spraviť aj príjemnejším spôsobom (prejedenie, degustácia a .........pod.) než som si vybral ja. Člny nanosené, bágle uložené a tak už len smutný pohľad na kývajúcu Evu (prečo sa tak usmieva?), naštartovať a ísť.

Prvá zastávka bola hneď za Bratislavou, na odpočívadle Triblavina. Posádka "podcenila" moju dobre mienenú radu ešte v škole využiť možnosť na návštevu toaliet a tak som siahol do vrecka a platil a platil. Na dotaz, či môžem platiť kartou, lebo nemám dostatok hotovosti, a že som nerátal s tým, ako sa vyvíjajú ceny v oblasti tejto služby, som bol odbitý, že teda či zaplatím. Za každú osobu. Ani väčšie skupiny nemajú nárok na zľavu. Je až s podivom, čo všetko už zdraželo a za čo sa musí platiť. Údajne, podľa dôvernej informácie od pani ktorá obsluhovala WC, sa pripravuje ďaľšie zdražovanie. Rozmýšlam nad kúpou chemického WC, šetriť a šetriť je heslom dnešných dní. Po zaujímavom dávaní si prednosti, kto teda ako pôjde skôr (muži či ženy), sme my muži strávili zaujímavú "chvíľku" rátaním áut, okolitých stromov a podobne. Dámy sa uráčili a mohli sme vyraziť.

Môj navigátor Viki (Biba s nami odmietla ísť z obavy o svoj holý život), tak ako je to u nej obvyklé, celú cestu spala. Na jej dotaz, kdeže to vlastne sme, som jej podal vyčerpávajucu informáciu  o počte ubehnutých kilometrov, spotrebe paliva a nálade osádky. To aby bola ako navigátor v obraze. Mám rád "informovaných" navigátorov. Informáciu spracovala a hneď mi avizovala potrebu ďaľšej zastávky. Zozadu sa k nej ihneď prihlásili Laura so Sašou. Na môj dotaz, či pôjdu aj páni, som sa dozvedel, že sme už ďaleko od Bratislavy (rozumej civilizácie) a oni nechcú ohrozovať svoje životy. Len nech to baby otestujú a potom uvidíme. "Dámy" to prežili, okrem jedného incidentu s pŕhľavou, a tak sme mohli prekonať posledných pár kilometrov do Kalnej.

Miernu komplikáciu v podobe blúdenia v Kalnej nám pomohla vyriešiť posádka benzínovej pumpy. Nejednotnosť v otázke, ktorým smerom sa máme vydať a čo je to vlatne lodenica, vyriešil jeden pán, mimochodom nebol z Kalnej, pomocou svojho priateľa na telefón. Posádka pumpy sa ešte dlho divila, že majú v Kalnej lodenicu.

V lodenici  omladina sucho konštatovala, že či prišli na splav alebo na zraz dôchodcov (všetko čo má viac ak tridsať rokov je u nich potecionálny geriatrik), a že teda som im mal povedať o tom, že sa budú starať o zábavu "starčekom". Ja som riešil práve opačný problém, ako vysvetlím účastníkom Granus Cupu mladosť mojej grupy, a ako ich ubezpečím o neškodnosti mojej zostavy. Adam sa začal "presadzovať" a okolie si ma začalo veľmi "všímať", ako zvládam situáciu. Veľmi som sa tešil na Zuzkin príchod.

Peťo Matuška so zvyškom posádky (údajne ich nikto nechcel, podivné) mi ukázal priestor nášho možného umiestnenia stanov. Vybral ho strategicky, priamo pri bráne. V prípade, že budeme "nútení" urýchlene opustiť pohostinnosť lodenice, môžme tak dokázať vo veľmi krátkom čase. Začalo vybaľovanie a stavanie stanov. Saška s Laurou tento úkon zvládli bravúrne. Adam, Mišo "Darwin-brokolica", Peťo a Patrik inšpirovaní reklamou O2, začali stan stavať. Raz ako origami, po druhýkrát ako nejakú modernistickú skulptúru. Ďalšie ich pokusy som prestal hádať, čo to bude. Moja fantázia má tiež svoje hranice. Miernu hypertenziu mi spôsobila Viki svojským prístupom k stavaniu nášho stanu. Rýchlosť, s akou si vybrala svoj "flek" na spanie, donúti astronómom prehodnotiť hodnotu rýchlosti svetla. Dudleto Matuškovcov formou jeden stavia, druhý radí a zavadzia sa zhostilo stavby stanu v primeranom čase. Teda tak, aby "Satanko", údajne mohol okolo desiatej zaľahnúť. Zaujímavé na tomto fakte je to, že Mišo ešte o jedenástej krúžil areálom, ale Petra som postrádal.

Prišla Zuzka. S priateľom. Naše dámy z diaľky hodnotili, ale výsledok odmietli prezradiť. To, že od Paľa prijali večeru, nám dalo jednoznačnú odpoveď.

Mala ma upozorniť už velkosť balíka v ktorom bol stan zabalený. Zuzkine štebotanie o potrebe priestoru a pohodlia, o reprezentácii a že ona vlastne nevie, aký je ten stan vlastne veľký, mi vtislo vrásku do čela a začal som byť mierne podozrievavý. Moje zdesenie stúpalo priamo úmerne s veľkosťou rodinného sídla páru Pintérová-Križan. Že som prestal vidieť okolité stany, mi až tak nevadilo, ale že som prestal vidieť horizont a musel som zakloniť hlavu, aby som dovidel vrchol stanu, začalo byť povážlivé. Na upozornenie z radov usporiadateľov, že si vyhradzujú právo na výrub dane zo zastavanej plochy, som sa pomaly lúčil s obnosom určeným na obživu našich detí. Začal som hľadať pripojenie na internet, aby som zistil stav na školskom účte. Po sľube, že bazén, satelit, plazma a krb ostane v aute, nám usporiadatelia daň veľkoryso odpustili. Ale neodpustili si dodať, že "stavbu" budú priebežne monitorovať. Na základe hore uvedených faktov sa o mňa začal pokúšať infarkt a to vtedy, keď Zuzka donútila Paľa nafúknuť matrac o veľkosti malého heliportu. Našťastie už bola tma.

Moju obavu, ako prijmú piecku s kotlom, som nemal už odvahu riešiť. Snáď si ma nevšimnú.

Po večeri, ktorá pozostávala z veľkého množstva párkov, veľkého množstva chleba a pečiva, minimálneho množstva skonzumovanej zeleniny a veľkého množstva kečupu, sa "civilizovaní" osmelili. Začali podnikať prvé nesmelé náznaky, čo všetko dokážu a načo sa máme, teda starší účastníci Granus Cupu a my ako dozor, tešiť. Rýchlosť, s akou si "privlastnili" areál lodenice, sa dá prirovnať len nájazdu mongolských hord. Taktikou a kvalitou anexie sú si rovnocenní. Mám ale obavu, že i Čingizchán by uznal stratégiu a kvalitu výkonu našej mládeže a čo to by od nich prevzal.

Adam začal roztáčať svoju turbínu. Nevedel som, čo mám očakávať, lebo doteraz som s ním nebol nikdy sám, myslím bez Evy.

Na dôkaz, čo Adamko dokáže, Vám opíšem jednu situáciu, ktorú som s nim zažil. Všetko to začalo v jednej škole v prírode. Adam sa vtedy rozhodol, že otvorí zatvorené okno rukou. Okno nevydržalo, ruka tiež. Adam, nedbajúc krvácania zo svojej ruky, nástojčivo s peňaženkou pod pazuchou trval na uhradení predmetnej škody, citujem: "uhnite, chalani, idem zaplatiť to okno".  Na našu výčitku, že to teraz nie je podstané, Adam i naďalej trval na splatení sumy za opravu ním rozbitého okna. Po vzájomnej dohode, že problém vyriešime po návrate, sme spolu s Adamom nastúpili do auta, teda ja a Eva, a hurá na "urgent", ako to Adam láskyplno nazval. Počas cesty sme mu dávali čo preto, ako si mohol ublížiť, ako zaňho zodpovedáme, na chvíľku mu dáme voľnosť a on sa nám takto odvďačí, proste cesta do breznianskej nemocnice sa niesla vo výchovnom duchu. Adam nás upozorňoval na okolitú krásu prírody, na rázovité dedinky lemujúce cestu a dával nám jasne najavo, čo si on o tom celom myslí. Na príjme nás sestrička obdarila prísnym pohľadom. Po oznámení, že Adam nie je náš syn, ale žiak, pohľad ešte viac stvrdol. O zameraní školy sme radšej mlčali. Do kelu,, za dobrotu na žebrotu. Adámku, to si vypiješ!  Verdikt lekára bol jasný, budeme šiť. V tichu, rušenom len cinkotom nástrojov, ktoré sestrička pripravovala chirurgovi, bol Adam vyzvaný, aby si ľahol. Príkaz vykonal a čakal na nevyhnuté. So záujmom pozoroval prípravy, obzeral si interiér ordinácie a chystal sa prehodiť niečo vtipné na tému "kedy to tu bolo nové?" a "to som asi nebol na svete" a "myslím si, že ani mama.....možno babka....". Bol nami rázne umlčaný, aspoň že pozná vyznam spojenia "tvrdý pohľad". Ostal ticho ležať a my sme tŕpli, čo príde. A prišlo. Lekár si zapol svetlo, aby vidiel na šitie. Z Adama bola vidieť iba ruka, ktorá sa mala šiť. Zvyšok sa strácal v tme. Celá situácia a prostredie na mňa pôsobilo ako scéna z hororu. Vtedy nastala Adamova chvíľa, do priestoru sa ozvalo slabým hláskom: "Evi, vidím svetloooooo....". Do prejavu vložil všetko, čo nášho Adama robí Adamom. Evidentne sa bavil. Nečakajúc na reakciu zdravotníckeho personálu sme s Evou zbabelo zdrhli z ordinácie. Adama sme počkali radšej v čakárni. Čo si o nás myslia, bolo zrejmé aj z predania Adama do našej opatery. Dvere sa otvorili, Adam vypadol, dvere sa okamžite zavreli. Pacient sa culil ako slniečko. On -  zážitok, my - trauma.

Adama privítali ako hrdinu.

Aby ste nezískali pocit, že Adam je problém, opak je pravdou. Vždy, keď je toho na nás s Evou aj celkom dosť, tak práve také deti ako je Adam, a jemu podobní, nám nedovolia to vzdať. Jeho vzťah ku knihám a literatúre, zmysel pre humor, pohotovosť v odpovediach, rozhľad a hlavne pozitívny vzťah k okoliu, to sú tie vlastnosti, pre ktoré sa oplatí pokračovať. Proste, Adam je "náš" a nielen on.

Priestranstvo sa plnilo oneskorencami, pribúdali nové a nové stany. Stany rôznych tvarov, farieb, ale ani jeden nedosiahol kvalít a rozmerov "haciendy" našej Zuzky. Na dotazy o majiteľoch tej krásy som sa tváril, že neviem čo chcú, alebo, že nerozumiem zneniu otázky. Ani za svet by som sa nepriznal, že majiteľka patrí k nám. Obával som sa totiž jednej veci. Ako zareagujú prítomní vodáci na moju "vodácku" vybavenosť. Preto som rád zneužil ich záujem o niekoho iného.

"Válečníkov" som nahnal spať, baby už ležali a Viki sa chystala do hajan. Tešil som sa ako si užijeme večer spolu s dospelou osádkou - Zuzkou, Paľom a Mišovým otcom. Zuzka to zabalila ako prvá, Peter sa  vytratil so slovami "Idem ho skontrolovať" a už sa nevrátil, Paľo po nejakom čase zistil, ako mu čosi chýba a zmizol do "hradu". Osirel som. Užíval som si nočnú oblohu, takú akú nemám možnosť v Bratislave vidieť, pokukoval som okolo a rozmýšlal som doslovne "o nesmrtelnosti chrousta". V mieste, kde sme mali postavené stany a kde som vyhlásil nočný kľud, som zrazu zazrel pohyb. Nebodaj nejaký nevítaný návštevník, bola moja prvá myšlienka, ale hurónsky rehot mi napovedal, že "deti" sa bavia. Stan "mongolov" ožil vlastným životom. Raz sa natiahol do dĺžky, vzápätí nabral tvar a výšku jedného z jeho obyvateľov, za okamih sa "transfomoval" do iného časopriestoru a toto všetko sa odohrávalo za bujarého povykovania jeho osadenstva. Prvé, čo som uvidel, boli štyri trčiace rozcuchané a rozosmiate hlavy, patriace "silnejšej" časti našej výpravy. Na moju otázku, položenú dostatočne tvrdým tónom, som obdržal odpoveď od jedného z kvarteta, niečo v duchu o potrebe čerstvého vzduchu. Viac som nerozumel. Neviem, čo v stane robili, ale podľa hlasitosti a nezrozumiteľnosti ich prejavu to muselo byť strašnéééé... Niečo mi napovedali tie hlavy vonku, ale radšej som to nerozvíjal, kto by ich uspal....

Prehovoril som chlapcom do duše o potrebe spánku pre mladý organizmus, čo všetko sa im môže stať v prípade, ak zobudia okolité stany a navrhol som (neviem, čo mi to napadlo), že Adam im porozpráva rozprávku. Chlapci súhlasili. Ja, spokojný s výsledkom svojej výchovnej činnosti, patrične na seba hrdý ako som to bravúrne zvládol, som odkráčal smerom k bufetu. Smiech zo stanov susediacich s naším "mestečkom" ma okamžite uviedol do stavu najvyššej bojovej pohotovosti a navrátil ma zrýchleným krokom do oblasti výskytu stanu Adam and Company.

Adam perlil. Rozprávku poňal angažovane a moderne, s veľkou dávkou znalosti prostredia hlavného hrdinu, jeho potrieb a túžob. Poviem Vám len názov, zvyšok si určite domyslíte. Jeho opus pojednáva o "neprispôsobivom Ferovi a jeho štyroch maloletých nezaopatrených dcérach" (keby boli tri, rád by som sa ho opýtal čím a kým sa inšpiroval) s podtitulom "Ako si pomôcť pomocou sociálnych dávok". Za výdatnej pomoci osadenstva rozvíjal príbeh do neuveriteľnych podrobností a dejových zvratov. Ja som sa radšej odobral k vode.V prípade, že bude niekto hľadať osobu zodpovednú za tú chásku, odovzdám sa vlnám. Reakcie stanov naokolo mi ale dali nádej, že tu ešte nejaký čas pobudnem. V stanovom tábore sa práve odohrával kabaret.....

Vrátil som sa späť, až keď som mal istotu, že spia. Zaliezol som do spacáka, zasa z neho vyliezol (došiel som stanovať a nie sa saunovať), vypol baterku a upadol som do snov plných rozchechtaných tvárí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?