4.etapa...Moravské Knínice

Autor: petr orsag | 15.1.2014 o 9:20 | (upravené 15.1.2014 o 9:27) Karma článku: 4,06 | Prečítané:  287x

Sme po raňajkách, balíme stany a proviant. Okolo nás vládne čulý ruch. Niektorí odchádzajú, iní zasa prichádzajú. Špunti lietajú medzi stanmi a karavánmi, rodičia nestíhajú. Sem tam prepukne plač. To vtedy, keď niektorí z týchto „ďáblikov" spozná silu zemskej príťažlivosti. Postaviť, oprášiť, utrieť sopeľ a slzy. To je heslo dnešného dňa.

Začíname byť zohratejší. Príves sa  plní ako mávnutím čarovného prútika. Náš najmladší člen asi stával „riťkou hore". Negatívne reaguje na každý popud zákonného zástupcu. Dúfam, že na bicykli sa to spraví. Niekedy ale človek potrebuje byť sám so svojou náladou. Veď to poznáte.

Začínam fotiť prvé zábery dnešného dňa. Deti sa okolo mňa mihajú ako strely. Chcel som ich zachytiť na pozadí Mlynského rybníka, ale boli rýchlejšie. Tak aspoň Marek mi vyšiel ako tak. Krajina sa začína vlniť. Všade okolo nás naplno zúri leto. Erik sa mi zubí do objektívu, zlá nálada je asi preč.

Čaká nás zámok v Lednici.

Ledniceland. Takto na mňa pôsobí areál Lednického zámku. Zámok je nádherný a na pozadí blankytnomodrej oblohy vyzerá ako z cukru. Tak voľajako ako z Hollywoodu. Ale pocit je len pocit. História lednického panstva siaha do 12. storočia. Samotný zámok vznikol okolo 16. storočia. Vtedy Amerika patrila pôvodným obyvateľom a tí k svojmu životu nepotrebovali okázalosť a pozlátko. Ich kultúra vyznávala iné hodnoty. Naši predkovia ale žili v inej dobe a kultúrnom prostredí. V dobe, ktorá nám dala mnohé skvosty a diela vytvorené len pomocou rúk a jednoduchých strojov. Fascinuje ma ich talent a šikovnosť. To len tak na okraj. Lednickému zámku u mňa patri tretia priečka. Po Hradčanoch a hrade Karlštejn.

Peletonisti odkráčali smerom k zámku a ja s Evou sme strážili auto s prívesom. Oproti nám sedela dvojica. Staršia pani a asi miestny „borec". Pani rozprávala tou najkrajšou slováckou moravštinou, akú som kedy počul, tak ako moji príbuzní. Dialektom slnka a vinohradov. Rečou polí a zeme na juhu Moravy. Fascinovane som načúval jej spevavému hlasu a bolo mi smutno. Moja posledná teta z tohto kraja zomrela začiatkom roku. Vo veku 86 rokov. Ešte vo svojich osemdesiatich rokoch spravila špagát. Keby som to mal spraviť ja, tak sa už nezdvihnem a na tour ma budú ťahať za bicyklom vo vozíku.

Zbohom moravské koláče a marhuľové džemy. Teti, budeš chybět.

Objavil som mapy, moju vášeň, v informačnom centre. Podrobné a krásne mapy. Slečny z centra mi odporučili lednicko-valtickú trasu. Pán, ktorý si spolu so mnou obzeral mapy, ju len a len chválil. Presvedčili ma. Stretneme sa v Bulharoch. To je dedina.

Sedím v Bulharoch v krčme, popíjam malinovú Zonku a pozerám po cyklistoch. Vedľa mňa sedí pár, tak okolo 70-75 rokov. Obidvaja sú v cyklistických dresoch a v stojane majú opreté bicykle. Kvalitné. Je na nich vidieť, že už majú čo to odšliapané. Pozdravím a opýtam sa ich, ako ďalej. Vysvetlia mi celú trasu, ale pre deti vraj nie je vhodná. Vedie cez polia a je to dosť rozbité. Poďakujem a poprosím ich, ak uvidia po ceste slovensky hovoriace deti, nech ich nasmerujú ku mne. Poprajem im veľa kilometrov v sedle a obidvaja odfrčia.

Nasmerovali ich správne. Slečny v centre mali pravdu, trasa bola nádherná, malinovka dopitá, do sediel a ideme. Zaraďujem sa na koniec a púšťam blikače. Krajina sa začína vlniť čím ďalej, tým viac. Po miernych stúpaniach nastupujú klesania. Raz rýchlejšie, inokedy pomalšie. Cesta sa začína krútiť a peletón trhať. Ako by nám Morava začala ukazovať, ako budú vyzerať ďalšie etapy. V diaľke vidím Pálavu. Začínam rozmýšľať o záberoch. Okolie mi začína pripomínať Provance. Vinohrady, polia a zasa vinohrady.  A množstvo odtieňov zelenej, žltej a hnedej farby. Viki (skolilo ju zasa jej prekliatie, migréna) mi dáva na fotoaparát značky Canon 5D Mark II dlhé sklo. Taktiež Canon 100-400, f 4-5,6, rady L (ja si tu reklamu môžem dovoliť, ja to píšem) a chystám si monopod. Púšťam peletón pred seba a začínam fotiť. Nadupané zábery dlhým sklom. Také mám najradšej. Je to síce niekedy až na hranici únosnosti, ale foťák je skvelý. Najviac mi ale vadí modrý opar a vyšisovaný vzduch. Na polarizačný filter už nezostalo. Snáď nabudúce, mám zasa cieľ.

Pokračujeme na Nové Mlýny a do Dolních Věstonic. Z detí sa leje pot, Eva je niekde v diaľke. Jej koleno začína dostávať do „tela". Ale aj tak podáva fantastický výkon. Stojíme a oddychujeme, teda deti a dospeláci na bicykloch. My s Viki v aute zažívame iné peklo, klíma nestíha klímovať, ako hovorí Lea a tak tam máme teplo ako pri peci. Prichádza Eva a prehodí poznámku v duchu „čo len bude v auguste". Koleno drží.

Ekológovia majú možno pravdu, že vodné dielo Nové Mlýny bol zásah do biosféry prostredia Južnej Moravy, ale ja o tom zasa nie som až tak presvedčený. Strašilo sa vodným dielom Gabčikovo, aký to bude mať negatívny dopad na prírodu. No neviem, pochodil som si ramená. slovenské i maďarské a mám na to celkom iný názor. Ako rybár vidím, ako sa zlepšil stav rýb. Že sa k nám vrátili bobry, tiež o niečom svedčí. A keď ste ticho, len s úžasom sledujete  to množstvo vtákov a inej zvery. Pokiaľ sa to robí rozumne, príroda si vždy nájde cestu. Opačný názor mám ale v prípade "hajzlbótov" na Jaroveckom ramene. Tak to je zločin.

Pohľad na Nové Mlýny je úchvatný. Človek to nečaká, ale keď sa pred Vami otvorí panoráma vodnej plochy, neostáva Vám nič iné, ako obdivovať tu krásu a okolie.

Prechádzame stredom jazera smerom na Popice. Tam budeme nastupovať na vlak a obídeme tak Brno. Tesne pred Popicemi vodič ťahača asi nevie čítať alebo nepozná výšku svojho auta a tak sa šprajcol pod mostom.

Čakáme na vlak, teplota dosahuje maximum. Vzduch okolo nás sa vlní od tepla. Jediný vietor, ktorý nás ofúkol, spôsobil rýchlik smerom na Brno. Erikovi vyliezli skoro oči z jamiek, keď okolo nás preletel. Skoro tisíc ton a vyše stodvadsať kilometrová rýchlosť. Erik sa potom zdržiaval až do príjazdu nášho vlaku v úctivej vzdialenosti od koľajníc.

Je tu náš vlak, tak šup nastupovať, zamávať a vidíme sa v Kuřimi.

Idem smerom na Židlochovice a prechádzam dedinkami, kde sme s bratrancom trávili naše prázdniny. Zdravím Židlochovice, rodisko mojej mamy a pokračujeme na Rajhrad a ďalej do Brna.

V Brne kupujeme náhradu za stratené stoličky a ponáhľame sa do Kuřimi. Ideme v čase špičky a tak bublem. Cesta cez Brno nám trvala vyše hodiny.

V Kuřimi sa stretávame na stanici, vykladám bicykle z vozíka a vysvetľujem cestu na Moravské Knínice. Tam budeme spať na obecnom pozemku, ktorý mi odporučil starosta.

Trocha odbočím. Pri príprave tour som obtelefonoval všetky obecné úrady po trase. Všade mi vyšli maximálne v ústrety. Keď som ale prekročil hranice Moravy, už začal byť zo všetkým problém. Tak som to nechal na náhodu. A vyšlo to.

Dorazili sme do Moravských Knínic a začali sme hľadať rybník a lúku pri kaplnke, kde sme mali spať. Ľudia boli veľmi ochotní a naviedli nás smerom, kam sme mali ísť. Snažili sme sa dostať k rybníku, ale tam sa dalo ísť iba na bicykloch a vláčiť celú výbavu, no potěš pánbu.

Obišiel som okolie a skončili sme v lese na trávnatej ploche v lese. Boli tam postavené stany akýchsi bojovníkov. Všetci v maskáčoch, okolo lietali povely. Šéf tejto „bojovej" jednotky ma upozornil na množstvo kliešťov. Poďakovali sme, zaradili spiatočku a daj sa späť. Čo keby ma ešte naverbovali.

Objavili sme vyhovujúce miesto blízko cesty smerom k rybníku. Jediná zrada tu bola ale závora. Nenapadlo nám, že by to mohol byť aj súkromný pozemok. Pole bolo pokosené, tak som si povedal, že to asi bude obecné. Skladať!

V Kuřimi sme si kúpili cestou suroviny na výrobu večere. Dnes budú fašírky „Na poli" a zemiaková kaša. Pustil som sa rýchlo do prípravy zmesi na fašírky, baby začali čistiť zemiaky. Ale aj tak bola noc rýchlejšia. Smažiť sme začali za tmy. Mišo s Adamom pripravovali fašírky a ja som kúril pod kotlom. Danka sa tetelila blahom, konečne zemiaky. Samotné vyprážanie pripadlo na starosť nežnejšej časti našej výpravy. Striedali sa pri svietení baterkou a pri obracaní jednotlivých fašírok. Výsledok bol ale veľmi chutný.

Po večeri sa Adam odhodlal a začal variť čaj. Zapojil nás všetkých. Danku vyťažil v rámci dávkovania a dĺžky lúhovania čaju. Mňa, ako zapáliť varič a Eva mu podala potrebné informácie ohľadne hrncov. Potom to vypuklo. Adam krúžil okolo variča ako šaman, neustále pchal prst do vody, aby zistil, či už má správnu teplotu. Mal som pripravenú v pohotovosti lekárničku. Toto smrdelo úrazom. Vypočuli sme si niekoľko teórií o správnej príprave čaju. Adam do toho dal dušu. Príroda stíchla a s úžasom sledovala to divadlo. V druhej fáze sme museli Adamovi vysvetliť, na čo sú tie modré kovové nádoby. Termosky. Adam opäť ukázal niečo zo svojich vedomostí z fyziky o udržiavaní tepla. Po rozobratí termosiek sa Adam neustále dožadoval okolia, aby mu jednotlivé časti vrátili. Nechcel pochopiť, že kto ich držal naposledy, bol práve on. Obvinil nás zo sabotáže, že on tu teda nemusí vyvíjať žiadnu snahu, ale že mu záleží na tom, aby sme nedopadli ako tí beduíni na púšti. Aby sme nezomreli smädom. Skoro vyvaril vodu. Stále sa mu zdala málo šik. Keď sme ho presvedčili, že je to tak správne  a voda má bublať, začal hľadať čaj. Poletoval okolo nás ako svetluška a nestále nadával na naše ignoranstvo. Čaj ležal na stole, ale Adam sa rozhodol, že ho bude hľadať na zemi. Asi videl film, ako a kde rastie. Ten čaj. Keď ho našiel, začal hľadať cukor, citrónku mu už radšej Danka strčila do rúk. Nastal rituál ochucovania čaju, Adamko vyzeral ako chemik obdarený Nobelovou cenou, odmeriaval a odmeriaval. Mal som len obavu, že začne rátať kryštáliky cukru, aby to bolo presne. Danka mu vysvetlila, čo sú to dve lyžice cukru a čo je to miera od oka. Adam skoro prepadol depresii, keď videl ako pristupujeme k príprave čaju. Či vraj nepoznáme čínske a japonské čajové obrady? A aby sme nechodili tak ďaleko, čo Britské ostrovy? Všade tam je príprava čaju posvätná vec. Decká naň pozerali so záujmom, Adam tancoval okolo hrncov a vtedy sa jeden z tých malých ignorantov opýtal, že kedy bude konečne ten čaj hotový. Adam stíchol, zvesil ramená, zamumlal niečo o barbaroch a poveril Danku, aby preliala „jeho" čaj do termosiek. Potom sa stratil v tme. Ešte dlho bolo počuť, ako si sťažuje Matke prírode a Galaxiám. Áno, zatiahol do toho i vesmír.

Čaj bol výborný, ale dohodli sme sa všetci, že ráno bude čaj variť Danka. Keby ho varil Adam, tak nemáme záruku, že tour absolvujeme v danom termíne dvanástich dní.

Zaspávali sme pod oblohou plnou hviezd a nocou sa niesli výčitky o nepochopení čajového obradu.

Koniec štvrtej časti

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?