3.etapa…Lednice

Autor: petr orsag | 14.1.2014 o 16:24 | (upravené 14.1.2014 o 17:20) Karma článku: 2,81 | Prečítané:  314x

Mišova noha po včerajšom a nočnom útoku komárov naberá podobu elefantizmu. Dávid taktiež mierne zmenil podobu. Moje štípance sa hlásia o slovo a Adam vyhlásil komárom džihád. Neviem, či si ma náhodou na základe tohto slova „veľkí bratia" z NSA nezaradia do svojej databázy. Lepší výraz som ale na Adamove vyhlásenie svätej vojny všetkému, čo lieta, piští a cicia našu drahocennú krv nenašiel.

Obzerám sa po okolí a hľadám Danku. Mám obavy o jej zažívací trakt. Špagety jej síce nemôžu ublížiť, ale viete, čo dokáže hlava. Ak si poviem, že mi to škodí, tak neexistuje argument ani vedecká štúdia, ktorá ma presvedčí o opaku. A Danka je zaťatejšia ako ja a to je už čo povedať.

Aha, tam sa blíži. S uterákom a kefkou na zuby a cerí sa ako reklama na Odol. Evidentne je v dobrej nálade. Už z diaľky na mňa haleká „Kávu, pane Petr?" a ja som povinný jej odpovedať „Rád, slečna Danka". Náš každodenný rituál, aj v škole. Zubajda naša.

Mišo skučí a Eva ho natiera Fenistilom. To ešte nevie, že ho natrie i opaľovacím krémom. Tento akt si nesmiem nechať ujsť, lebo včera dával dosť razantne najavo svoj postoj k danej veci. Satánku, Eva keď sa rozhodne, tak jediné čo ti zostane z občianskych slobôd a detských práv, ktorých si sa tak hlasno dožadoval, je držať krok a sklopiť uši a držať, držať a držať. O ústach nehovoriac. Nechceme, aby si vyzeral ako rak.

Eva ho namazala krémom, síce protestoval, ale bolo mu to figu platné. Na záver mu ešte s gustom napatlala i tvár. Tá potupa. Neviem, či bol červený od hanby, alebo od masáže Evinými rukami. Odchádza chladiť si nohy do bazéna. Pekné ráno. Som spokojný.

Slnko prikladá pod kotol a ukazuje nám náladu dnešného dňa. Obloha stráca svoju sýtu modrú farbu a mení ju na belasú. To bude zasa deň.

Areálom blúdia tri postavičky a tvária sa dosť skormútene. Peťo, Marek a Dávid hľadajú svojich miláčikov. Mobily. Včera si ich dávali dobíjať v budove a dnes tam nie sú. Nasmerujem ich k vrátnikovi. O chvíľu sa vracajú vysmiati ako Budha, majú ich.

Konečne si môžem prezrieť areál. Je to veľká oplotená a udržiavaná plocha. Bazén je kúsok od ohniska s grilom. Súčasťou sú aj detské preliezky. Budova, v ktorej je situovaná škola, je renovovaná a pekná. Patria k nej aj ďalšie budovy slúžiace ako učebne. Taký kúsok od Bratislavy a my o tom nevieme. Musím v duchu poďakovať pani z miestneho úradu Sekule, ktorá ma sem nasmerovala. Ideálne miesto na školu v prírode. Len tie komáre...

Beriem si počítač a navigáciu. Musím si odomknúť mapu do Garmina, lebo ju dnes už budem potrebovať. Zaliezam do tieňa, začínam proces odomykania a už sú tu. Zosypú sa na mňa ako na krvnú konzervu, raňajky prišli. Ako správni upíri, tí tiež nemôžu na slnko. Desím sa pomyslenia na to, až objavia slnečné okuliare a opaľovacie krémy s vysokým faktorom. Alebo sa stanú odolní aj voči slnku.

Vytáčajú ma tak, že to vzdávam, napíšem bleskovo mail na podporu Garminu a zdrhám. Na nemilosrdne milosrdné slnko. To sa mi podarilo...

Erik znova skúša v bazéne svoju odolnosť. Mám obavy, aby ho nevyliali spolu s vodou z bazéna. Spomenul som si na postavu Jeana Rena z jedného jeho filmov a hlášku, ktorou sa predstavoval: „Jsem Viktor, Viktor čistič...". Erik sa ale pokúša rozpustiť, na rozdiel od Viktora, sám seba.

Jarka s babami pripravujú svačinu. Pod ich rukami rastie rýchlo úctyhodná kôpka chlebov a rožkov so salámou a syrom. Eva s Dankou pripravujú čaj a ovocie, Adam sa už nepýta a pozorne sleduje Danku. Tak by ma zaujímalo, čo má za lubom.

Nakladáme auto, lúčime sa s pani riaditeľkou, prijímame prianie šťastnej cesty a vyrážame smer Brodské. Oni doľava, ja doprava. Ešte si stihnem pokecať s postihnutým chlapcom, ktorý je spolu so svojimi kamarátmi a pedagógmi v škole na prázdninách. Zamáva mi a ja vychádzam z areálu na cestu, smer Kúty.

Prechádzam cez Moravský Svätý Ján, Sekule a v Kútoch odbočujem na Brodské. V Brodskom sa márne snažím nájsť krčmu. Tam sa máme stretnúť. Vraciam sa na hlavnú cestu a idem smerom k hraničnému prechodu. Pred mostom zisťujem, že cyklotrasa, po ktorej idú, cestu križuje a pokračuje smerom na Brodské. Tu ich počkám.

Dáva sa so mnou do reči mladý poľský pár, ktorý je na ceste do Grécka autostopom. Chystajú si v altánku určenom na odpočinok obed. Vysvetľujem im, kde nájdu najlepšie miesto na autostop. V motoreste pri Moravskom Svätom Jáne.

Podávam hlásenie Miškovmu otcovi a on mi na oplátku poslal článok, ktorý o nás vyšiel v Novom čase. Paráda.

Peletón práve dorazil a tak sa skladáme do altánku. Jarka vykladá stoličky a deti sa začínajú kŕmiť. Ja idem s pánom Nagyom zameniť do Kútov eurá.

Ukazujem deťom článok. Sú nadšené. Drobnosť, ale pre nás to znamená veľa. Konečne nám niekto pomohol. Posielame článok rodičom.

Zvoní mi telefón. Číslo nepoznám. Na druhej strane sa ozve ženský hlas, predstavujem sa. A že prečo sme neoslovili pána starostu Petržalky, ktorý sa práve dočítal o našej akcii v novinách. Rýchlo listujem vo svojej brožovanej pamäti, či som oslovil aj mestskú časť. No jasne, oslovil a došla mi odpoveď, že si máme podať žiadosť. Vracajú sa mi spomienky, ako som to vlastne riešil. Sklamaný z postojov orgánov činných v starosti o naše blaho som vlastne nereagoval na ich ponuku. Krátkosť času, náročnosť akcie  a potreba venovať sa zabezpečeniu tour mi vtedy prišla naliehavejšia, ako vypisovať rôzne dotazníky. Už samotná skladba dotyčných dokumentov mi pripadá zvláštna. Kto tieto vyplňoval, snáď bude so mnou súhlasiť. Neustály pocit viny, ktorý mám pri vypisovaní jednotlivých otázok a koloniek za to, že ja vlastne vôbec niečo chcem a že som si dovolil niečo vytvoriť. Pre deti. Pripadám si ako na výsluchu. Len lampa chýba.

Sám som zažil a veľakrát sa zúčastnil firemných „akcií", recepcií a rautov. Rovnaké tváre, nadutosť a faloš. Hromady jedla a nápojov. Všetkého druhu. To ma tak ale neštvalo. Musia sa niekde ukázať, my na to máme. Ale keď som si zrátal, čo to stálo a položil si otázku, aký to má zmysel, bolo mi zle. Sám som vždy počas mojej kariéry bojoval s veternými mlynmi. Keby sa aspoň štvrtina nákladov potrebných na zabezpečenie tohto panoptika venovala na akcie pre deti, tak ja by som dnes zabezpečil minimálne dve tour a s plným komfortom. Veď aj tie dobročinné akcie zhltnú viac prostriedkov, ako sa vyberie. Pokiaľ sa mýlim, rád sa dám presvedčiť.

Ale naspäť k rozhovoru. Začal som mať pocit, že tá pani na druhej strane to myslí vážne. Nemýlil som sa. Náš dialóg začal dostávať podobu, s ktorou som ani nerátal. Bolo to vecné a našli sme spoločnú reč. Dohodli sme sa na stretnutí u pána starostu po skončení tour a tam budeme pokračovať ďalej. Vysvetlil som jej aj to, prečo som nechcel žiadať nič od miestnej časti, my vlastne patríme pod iný orgán štátnej exekutívy. Na konštatovanie, že sme z Petržalky a pôsobíme na jej území a preto sme Petržalčania som nevedel reagovať. Milo ma to prekvapilo. Pani Platznerová nám zaželala veľa úspechov a hlavne, aby sme dorazili do Prahy zdraví.

Zostal som sedieť zarazený ako pendlovky. Eva sa ma opýtala, kto to volal, keď som jej to povedal, neverila. Deti to prijali ako samozrejmosť, veď robíme niečo užitočné, alebo nie? Tak nech  nám pomôžu. Chceme ďalšiu tour. A to sme len na začiatku. Kruci, čo budú chcieť až to skončíme, Ferrari?

Je pol jedenástej, streda 8.augusta. Sedíme v zasadačka starostu mestskej časti Petržalka. Spolu so mnou a Evou je tu Biba, Lea, Marek a Erik, najmladší člen našej tour. Zvyšok je rozprášený niekde po prázdninových destináciách. Alebo rezortoch? Ako ja nenávidím tento výraz, veď vlastne  rezort dopravy je taktiež dovolenka, alebo  čo tak rezort zdravotníctva.... Čakáme spolu s pani Platznerovou na pána starostu. Príchodom pána starostu sa atmosféra zmenila. Takmer z komornej sa prešlo na zážitky a dojmy z tour. Pán Bajan sa pýtal a my sme mu líčili a sprostredkovávali naše pocity a dojmy. Čo je  pre mňa  ale najpodstatnejšie, vždy k veci. Urobil som ozaj chybu, že som nešiel hneď za ním. Mohli sme rovno  naplniť posolstvo našej tour. To, na čo nezareagoval ani jeden z oslovených predstaviteľov. Chceli sme odovzdať prostredníctvom detí pozdrav ich partnerom v štáte, ktorý sme navštívili. Bolo nám jedno, či to bude predseda vlády, minister, primátor alebo ktorýkoľvek predstaviteľ štátnej moci. Išlo len o symboliku, sme tí, ktorí prídu po Vás a chceme naďalej rozvíjať priateľské vzťahy a poznávať vašu krajinu. Podporte nás a my to predáme generácii, ktorá príde po nás. Netušil som, že Petržalka má partnerstvo s Prahou 5. Mohli sme tak tour pridať  to, o čo nám išlo. Rozmer priateľstva. A tie našliapané kilometre by dostali iný zmysel.

Boli sme u pána starostu vyše hodiny. Zážitkov je veľa. Najväčší pozitívom je ale to, že sme sa s ním dohodli na ďalšom stretnutí a budúcoročná tour bude mať tak  iný rozmer. Budeme sa snažiť do nej zapojiť viacej detí, hlavne z Petržalky. Veď Petržalka má vynikajúce podmienky na rozvoj cykloturistiky a jej podôb. Tak o takomto niečom som sníval. Teraz už len treba tento sen naplniť.

Pán Nagy ma poprosil, či by sme sa nevymenili za volantom, Erik toho má už plné kecky. Ani sa mu prckovi nedivím, teplo je strašné. Neprotestoval som. Ešte foto pri hraničnej tabuli a do pedálov. Hurá na moju rodnú Moravu.

Starú cestu smerom na Břeclav mám rád. Chodím po nej radšej ako po diaľnici. Naľavo i napravo sú krásne zákutia lužných lesov. Alej smerom na Lanžhot nám poskytla aspoň na chvíľu milosrdný tieň. V Lanžhote nás čaká prvé, síce krátke, ale stúpanie. Počujem za sebou rachot prehadzovačiek. Po dvoch dňoch po prvýkrát. Na konci dediny ma ale Viki hamuje a upozorňuje ma, že nám chýba podstatná časť peletónu. Tak ich čakáme. Po príchode vravia, že sme vraj mali zabočiť na križovatke doľava. Zasa Jarka a pán Nagy.  Ako im vysvetliť, že v prípade nejakej poruchy som im nanič. Väčšina cyklotrás nie je prispôsobená nášmu doprovodnému vozidlu. A tak pokračujeme podľa plánu.

Cestou s Viki klábosíme o našej tour. Zatiaľ to vyzerá, že si to deti užívajú. Spanie pod stanmi sa im páči, kúpania je taktiež dosť, len to teplo. „Ale radšej teplo ako dážď" hodnotí počasie Lea. Pokračujeme na Břeclav.

Okolo nás dozrievajú polia. V diaľke prehrmí vlak s najdlhším nákladom áut, aký som kedy videl. Slnečnicové pole! Všetci naspäť, ide sa robiť umenie. Decká frflú, ale otočia sa a poslušne mi zapózujú. Paráda, pekný záber. Len keby ma tam zas niečo neužralo, tie beštie sú všade.

Vchádzame do Břeclavi a ideme smerom na stanicu. Tu mali vždy vynikajúcu malinovku Zonku. Žlutou. Stanicu absolútne nepoznávam. Fakt som už asi starý. Bufet je inde, samý chróm a sklo. A o špičkových rožkoch so salámou môžem len snívať, vlastne len na ne spomínať. Koľko som ich vždy do seba natlačil. Malinovku ale majú. Beriem ju celej osádke a ideme si sadnúť do záhradky. Auto sme poslali dopredu, ulica okolo stanice je uzavretá. Stretneme sa za Břeclavou.

Zadávam do navigácie heslo Mlýnský rybník v Lednici. Tam je náš kemp Apollo. Peťo má opäť raz  nejaké výhrady. Nie všetko musí mať vždy podobu jeho prianí. Niekedy jednoducho treba len ísť a nasledovať ostatných. Tak nejako sa u neho ujalo prezývka - Frfľoš  a.s... a Peťo, ktorý patrí v škole medzi tých najrozumnejších, neprotestuje. Je si vedomý toho, že sa sám o to pričinil a berie všetko s humorom.

Značenie pre cyklistov v Břeclavi nemá chybu. Šoféri nám dávajú prednosť a aj na nás bliknú. Kútikom oka zahliadnem naše auto zaparkované pri ceste a pri ňom zúfalo mávajúcu postavičku pána Nagya. Do kempu to máme ešte osem kilometrov, tak nezastavujem. Veď nám zavolá. Neskôr sa dozviem, že si s Erikom objednali polievočku. Niekto Iso nápoje, Nagyovci polievočku.

V kempe platím za všetko, za čo sa len dá. Aspoň, že tá sprcha je v cene (po prvýkrát a naposledy počas tour, potom sme už len cvakali). Odopínam vlečku, Eva s Dankou chystajú špagety (aká irónia, Danka a príprava špagiet...hmm), omáčka prežila presun v chladničke bez újmy a idem do Bratislavy. Naša Bibina totiž (pre tých, kto netušia o koho ide, tak je to dvojča našej Viki) prejavila záujem stráviť časť prázdnin so svojimi rodičmi a sestrou. Od veľkého tresku druhá veľká udalosť. A Marekova mama ma poprosila, či by som jej ratolesti nezobral ešus, teda nebolo to napokon len o zabudnutom pase. Tak toto ale patrí do povinností a záležitostí mužov, teda do kategórie dôležitých. Vyhovuje sa a Marek nebude musieť jesť z koryta. Lea s Viki idú so mnou.

Po našom návrate odovzdávame Eve proviant na raňajky, ktorý sme s babami kúpili po ceste. Hodím reč s Dankou o zajtrajšej etape, dáme si našu obligátnu kávu a ideme sa transformovať na larvy bourca morušového. Eva zasa vrčí niečo o kvalite jej spánku. U báb vypukla diskotéka.

Dobrú noc.

P.S.: Stoličky sa samozrejme nenaložili, tak želám tomu, kto si ich „privlastnil" minimálne narazenú kostrč.

P.S.S.: Radim Demáček zabehol rekord. Od jazera Draždiak po školu mal čas pod 10 minút. Doplatil na to, že má moje kľúče od školy a ja som musel Bibe ísť zobrať bicykel. Taká moja malá "pomstička". Čakám kedy a ako mi to vráti. Odteraz musím byť neustále v strehu.

Koniec tretej časti

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?