1.etapa Klesanie mám zo všetkého najradšej...aneb 12 dní v sedle.

Autor: petr orsag | 14.1.2014 o 10:24 | (upravené 14.1.2014 o 17:20) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  189x

Tu sa budem snažiť Vám postupne predkladať moje zážitky s deťmi počas môjho "spolunažívania" s nimi. Odohrávať sa to bude nielen v škole, ale hlavne mimo školy. Dúfam, že neurazím a tak začínam. Tour de intelekt 2013 a jedno nádherné leto...

Sedím na terase. Okolo mňa je kľud a ticho, len sem tam cikáda, alebo kýhofras toje, ma upozorní na svoju prítomnosť. Večerná obloha mi na dnes pripravila čarovný pohľad na niečo z jej širokého repertoáru letnej krásy a farieb. Hučí mi nad hlavou lietadlo, asi s dovolenkármi na ich ceste za budúcimi spomienkami. Ja mám už ale svoje a tak čakám, až ma pobozká múza. Hľadám slová. Komáre ma žerú, a čučia mi poza chrbát na monitor a pištia mi do uší spomienky na čas, ktorý som strávil s deťmi, Evou, Dankou, Jarkou a pánom Nagyom.  Na čas „rozmarného léta"....na leto, ktoré patrilo len nám.

Začalo to niekedy začiatkom mája. Sediac tak s Dankou, užívajuc si jeden z pekných dní a plánujuc náš ďalší cyklo výlet s deťmi, Danke v hlave prebleskol nápad na viacdňovú cyklotúru. Mne nebolo viacej treba a jej myšlienku som rozvinul so skromnosťou mne vlastnou. Usporiadame tour, a to hneď 12 dňovú  a každý rok do iného európskeho hlavného mesta! Danka odvetila niečo na tému mojich šedín a veku, hrdo som ju odbil, že do tej mojej 70-ky, pokiaľ sa dovtedy nerozsypem, tie tour každoročne budú a basta. Na tento môj prejav mužnosti Danka nenašla odpoveď, ale aj tak som na nej videl isté rozpaky. Ešte som jej oznámil, že šéfovej (rozumej riaditeľke) nič zatiaľ nepovieme a postavíme ju až pred hotovú vec.

Hneď druhý deň som sadol k počítaču a gúglil a gúglil. Netušil som ale, aký bič som si na seba uplietol. Po týždni som mal jasno. Z viacerých možností som nakoniec vybral dve, ísť juhozápadne, teda smer Jihlava, alebo mojou rodnou trasou. Vyhrala moja rodná trasa, Bratislava - Brno - Praha. Tam to poznám a k Vysočine a Sázave mám vrúcny vzťah. Keď som to oznámil Danke, zľahka sa „orosila" a so slovami, že ona pri tom  nemusí byť, keď to oznámim šéfovej, zmizla. Vstúpil som do jamy levovej. Na môj dotaz, že ako sa má, a lichôtky typu, že dnes vyzerá veľmi dobre, na mňa Eva pozrela ponad okuliare a pravila, že na blbosti nemá čas a čo som zasa „vymyslel". Tak som to ako správny manžel vybalil, zatľkať nemá cenu. Po skončení môjho miestami až extatického prejavu mi oznámila, že ona sa takéhoto podniku určite nezúčastní, že na rozdiel odo mňa má deti rada a doporučila mi aby som začal nosiť šiltovku. I májové slnko je dosť zradné a vysáčkovala ma z riaditeľne. Bitku vyhrala, ale vojnu nie.

Išiel som na to z druhej strany, proste som to oznámil našim študentíkom. Typy, ktoré uznávajú za zdravý pohyb len pobyt za klávesnicou počítača s hrôzou v očiach prchli do tmavých kútov školy a zaujali pozíciu mrtvého chrobáka, ale tí, ktorých považujeme s Dankou za „zdravé jadro školy" (sú ochotní s nami ísť kamkoľvek a kedykoľvek), tak tých myšlienka na tour chytila a nepustila. Na šťastie ma znovu opäť nesklamala Lea, predsedníčka nášho školského parlamentu a „rozpumpovala" akciu na podporu tour. Vďaka nej a zdravému jadru našej školy sa začali deti o akciu zaujímať a začali sa prihlasovať na tour. To, že sme malá škola, ma priviedlo k myšlienke rozoslať ponuku na účasť na túto akciu všetkým bratislavským školám. Odozva veškerá žiadna a ja som začal prepadať depresii, či to má vôbec zmysel, teda niečo také organizovať. Danka s deťmi, ich záujem a v neposledom rade aj Evine lavírovanie, že teda ona ešte zváži svoju účasť, ma nakopli. Tak som si povedal, že pre nich urobím všetko, čo im na očiach uvidím a tour bude.

Zavrel som sa do kanclu, vyhrabal všetky mapy čo mám, čo to potrebné k naplánovaniu trasy zakúpil a hurá na to. Treba vymyslieť logo, názov a  vytvoriť materiál spolu s propozíciami tour. Toto bolo to najjednoduchšie z celej tour. Moja dlhoročná práca v reklame mi prácu uľahčila a po pár dňoch bolo logo, názov a propagačný materiál hotové. Tour de intelekt. Inšpiroval som sa stým výročím mnou milovanej Tour de France. Oni storočnicu, my prvý ročnik.

Druhá časť, teda propozície, to už bolo iné kafe. Vybrať vhodné trasy, zistiť si ich profily a dĺžky mi zabralo skoro dva týždne. Keď som to mal hotové, dal som tomu printovú podobu a vyrazil som  po potencionálnych sponzoroch. Tomu som sa venoval až do začiatku tour. Nebudem to naťahovať, bolo to zbytočné. Na základe prijatého vylásenia vlády o rozvoji cykloturistiky a cyklodopravy (to mi pripadalo ako pomoc z vyšších sfér) som oslovil od predsedu vlády, ministra školstva, BSK a predstaviteľov hlavného mesta - no skoro všetkých. Na Petržalku som sa ani neobracal, lebo ako škola patríme pod iný subjekt a urobil som chybu. O tom ale až neskôr. Niektorí mi ani neodpovedali, niektorí sa vyjadrili - však to poznáte, a niektorí mi odpovedali. Odpovedali mi ale tak, že som si povedal, ako je možné, že Slovensko je v takom srabe, keď tam máme takých úžasných strážcov našich financií. Ono kázať vodu, ale víno piť je všetkým týmto predstaviteĺom asi geneticky dané. Palce si vieme držať aj sami. Skóre súkromný sektor a predajcovia spolu s výrobcami cyklo vybavenia versus naše prosby sa dá opísať len ako 0 : 20 (počet žiadostí). Vyhrali sme. Vzdal som to a začal svoje sily mínať na potrebné a užitočnejšie veci. Treba sa venovať deťom.

Bol by som ale sám proti sebe, keby som sa na tomto mieste nezmienil o našich rodičoch. Pani Kurlyak a jej manžel pán Mauri (po koľkýkrát?), pán Ukropec, manželia Záhorocovi, teda tí, čo na tour nešli, ale aj tak prispeli na zakúpenie potrebných vecí. Rodičia detí, ktoré s nami išli, nám tiež prispeli viacej, ako mali platiť. Vďaka ním sme tour absolvovali úspešne. V konečnom zúčtovaní nás ale tour vyšla drahšie, ako sme plánovali. Rozdiel sme vykryli z prostriedkov OZ Intelekt. Práve na toto sme potrebovali sponzorov. Platby deti sme kalkulovali na úhradu poistenia a čiastočnú úhradu stravy a  ubytovania. Ostatné náklady sme plánovali financovať sponzormi. Všetci dospelí, ktorí sa zúčastnili na tour, si taktiež zaplatili. Ja, Eva, Danka a Jarka sme boli na tour v rámci svojich dovoleniek, alebo voľného času bez nároku na odmenu. Touto cestou, spolu s Evou a našimi kolegyňami, chceme poďakovať všetkým, ktorí nás podporili. A hlavne za pochopenie celej myšlienku tour, za prejavenú dôveru a za ich postoj, ktorým nám dali najavo, že táto akcia je to pravé pre ich deti. A v neposlednom rade Demošovi (Radimovi Demáčkovi) za ochotu a pomoc pri strážení školy a priľahlého areálu počas našej neprítomnosti.

O nákupe v Metre sa nebudem ani zmieňovať, bola to trauma, ja som vyhľadával samé nutné a potrebné veci, no nepochodil som. Vyhrali paštéty, džemy, cukor, olej, cestoviny, med, uhorky, nevyhnutné hygienické a kuchynské potreby a podobne. Ešte, že som ten kempový stolík so stoličkami a chladničku kúpil v predstihu a bez nej. Inak by ma roztrhlo od zlosti. A navigácia od Garminu, ach jo, len aby to stihli do soboty.

Ale teraz už k tour.

Nastal deň D. 20. júl 2013, sobota. Moc som toho nenaspal. Celú noc mi vírilo hlavou, čo sme zabudli, na čo som nemyslel a na Evu. Rozhodla sa, že ide s nami a týmto krokom nám jednoznačne dala najavo, že toto je akcia, na ktorej jej záleží. Idú s nami deti, ktoré pozná ako malých špuntov a tento rok niektorí z nich u nás skončili ako deviataci, alebo odišli z osmičky na bilingválne gymnáziá a má tak možno poslednú príležitosť stráviť s nimi niečo, na čo počas trvania ich školskej dochádzky nebol čas, alebo priestor. Hlavnú starosť som mal ale o jej operované koleno, i keď ortopéd mi povedal, že bicyklovanie je pre ňu to pravé. Uvidíme.

Okolo pol desiatej sa začali schádzať prví „pretekári" a ich rodičia. Pani Balážová nám „darovala" Adama a so slovami „ V prípade akýchkoľvek problémov nevolajte, odpočívam..." zmizla neznámo kam. Mužské duo Ištokových začalo ladiť stroj Ištoka mladšieho. Mal som pocit, akoby som sledoval prácu v boxoch F1. Poznámky vyslovovali  polohlasom a vyjadrovali sa v termínoch, nám laikom neznámych. Ich krúženie okolo stroja, teda bicykla, bolo veľmi úsporné a oku lahodiace. Celý dojem dokonalosti dostal vážnu trhlinu v okamihu, keď sa Eva opýtala na Marekov pas. V tvári pána Ištoka sa nepohol ani sval. Zato v tvári pani Ištokovej naplno prepukla mimická erupcia. Emócie a pocity sa začali drať na povrch, keď v tom pán Ištok spravil jedinú rozumnú a život zachraňujúcu vec. So slovami: „Maminka, choď tu zatiaľ s pánom Orságom...." sadol do auta a zmizol. A mňa ponechal na pospas pani Ištokovej. Pán Ištok, mám to u Vás, ten proces skľudnenia Vašej pani bol dosť náročný, a trvalo mi dosť dlho než som očistil nás, mužov. Teória, že my muži rozhodujeme o veciach podstatnych, teda kedy, kde a komu, slovami klasika Haška a jeho dobrého vojaka Švejka, „dáme do držky", alebo náš postoj k pádu US doláru  a ženy rozhodujú o veciach menej podstatných, napríklad kedy a za čo zaplatiť účty a čo bude na večeru, dostala povážlivé trhliny. Na otázku, kto teda má vo svojej agende synov alebo dcérin pas a do ktorej katégórie vecí by som toto zaradil, som radšej zaradil spiatočku a zdrhol baliť. „Nepodstatné" veci som prenechal Eve. Smiech obidvoch mamín ma priviedol k prehodnoteniu niektorých postojov k životu. Kto že je to tá hlava rodiny? A jednoznačne: pasy patria do kategórie menej podstatných záležitostí. Náladu mi ale spravil kuriér, doniesol vec velice prepotrebnú a tou je nová navigácia  Garmin Oregon 600 a k nej darom mapu Topo Česka. Paráda, hneď sa pustím do inštalácie a musím si ešte pripraviť karty do foťáku.

Balenie a nakladanie prebiehalo úspešne. Vlečka a auto sa plnili expedičnou výbavou, rodičia dávali posledné rady a ponaučenia svojim ratolestiam. Fotograf spolu s redaktorom Nového času (Nový čas je jediné médium, ktoré zareagovalo na našu prosbu) fotili opodiaľ im sympatických účastníkov (na mňa akosi pozabudli) a čakalo sa len na odchod. Murphyho zákony ale platia. Vždy pri hromadne organizovanej akcii väčšina musí zákonite čakať na oneskorencov. Dôvody meškania bývajú rôzne, raz nešiel autobus, vlak, auto, prepadli nás mimozemštania, výhra v Lotte, zem zmenila póly a podobne (zaškrtni vyhovujúce). Tento raz to bola nutnosť vykonania výpočtu a platby DPH. Pán Nagy sa vytasil s touto historkou, a „výbor pre výber dôvodu omeškania" má na svojej budúcej plenárke dôvod k zamysleniu. DPH, to tu ešte nebolo. Keď ale budete chcieť poznať pravú príčinu meškania, obráťte sa, prosím, na pani Nagyovú. Tá ho určite pozná.

Takže sme už všetci, ešte skupinové foto, odovzdať Demošovi kľúče od školy, zamávať, zatrúbiť a odchod. „Som zvedavý, kto čo zabudol" pravil som sarkasticky smerom k Danke a vyrazili sme na cestu smerom na Devín. Deti s Evou a Jarkou išli cyklotrasou.

Hneď na prvej križovatke som zistil, že nám chýba lano na zviazanie bicyklov. Nevadí, dá sa kúpiť. Keďže lano niečím musíte zamknúť, najlepšie zámkami, a tie sme tiež  zabudli, rozhodol som, že ani toto nie je dôvod na návrat. Taktiež sa dajú kúpiť. Danka sa začala podozrivo usmievať.  Pri našej prve zastávke v Karloveskej zátoke som s vlečkou vošiel až k lodenici, cúvanie bolo o hubu. Celková dĺžka súpravy je skoro 10 metrov, napravo autá, naľavo Dunaj. Tak, čo skorej trafím? Našťastie som vycúval bez újmy. Beriem z auta fotoaparát a chystám si prvý záber. Už sú tu, ostrím, cvakám, som so sebou spokojný a kontrolujem náhľady. Krucifixhimlhrgotkrucinál a do.........karta! Veď ja som ich zabudol v škole pri počítači! Navigáciu mám? Chválabohu hej. Čo fčúl, priznať sa Eve, alebo to skoulet tak, že toto patrí medzi veci menej podstatné? Tak som to zahral tak, že potrebujem väčšiu kapacitu kariet a tie nemám, a preto ich musím kúpiť. Eva nič nehovorí a to je zlé. Na moje naliehanie, v pozadí sa Danka šúľa od smiechu, že ich „súrne, ale súrne" potrebujem, Eva len mykne plecom a ide za deckami. Tak to mi to pekne začína. Oznámil som všetkým, že ideme s Dankou ešte „niečo" nakúpiť a rýchlo preč.

V Baumaxi Lamač ma skoro vystrelo, koľko pýtajú za lano na zviazanie bicyklov. Danka si to užíva, však počkaj, veď aj Ty máš nejaké slabé  miesto a ja na to prídem. Veliteľsky som rozhodol, že tu sa nič kupovať nebude, potrebné sa zakúpi cestou v menej drahších lokalitách a v Tescu kúpim len karty. Hnal som Danku do auta so slovami nech sa nefláka (nemôžem si dovoliť stratu autority a buzerácia je ten najlepší spôsob, ako ju nestratiť) a ať to odsejpá. Keď som sadol do auta, tak som myslel, že ma šľahne - preboha, kde mám tretry? Danka sa len tetelila blahom, a ja som sa začal potiť. Moje kľúče má Radim a ten si to patrične užije. Volám Radimovi, že teda sa ešte jaksi musíme vrátiť, lebo sme zabudli nejaké veci. Apeloval som na mužskú spolupatričnosť a kolegialitu. On si to kráľovsky užíval. Pacholek jeden, a to má v sebe polovičku moravskej krvi. Tak ako ja. Tú jeho „jízlivost" som si ale vysvetlil tak, že mu chýba tá druhá polovička a toho ospravedlňuje. Tu mám zasa ja a preto ho nezabijem.

Zabudnuté veci sú naložené, Radim odkázaný do patričných miest a Daňka máva okoliu ako anglická kráľovná. Máva Demošovi aj počas môjho komentovania, podľa mňa nepatričného aktu voči jeho osobe. To keby po ňom niečo hodila, jó to by som ju aj podporil. Na to mi Daňka povedala, že Filipa má rada a kedže starej Demoš je jeho otec, tak má rada všetkých Demošov. Tak som si z toho vydedukoval, že mne nikdy nemáva, a tak ma asi nemá rada. Budem tvrdo pracovať na zistení jej slabín.

Čakali sme našich cyklistov na dohodnutom mieste oproti vodárni, no po asi dvadsiatich minútach som to nevydržal a zavolal som Eve. Bolo mi oznámené, že Adamovi sa rozpadol počas jazdy bicykel a že ho teraz dávajú dohromady. Na môj dotaz, či Adama alebo bicykel,  som si vypočul niečo na tému empatie k deťom a starosti o ich zdravie. Ja som na to odvrkol, že ten, kto pozná Adama vie, že je nezničiteľný a že podľa neho natočili Transformerov. Eva mi odvetila, že nevie čo sú to Transformeri, ale že ja by som mal mať rozum a či už som nič nezabudol. Aj ja ju mám rád.

Objavila sa Jarka a za ňou celá tlupa našich „pokladov", Adam sa hlasito dožadoval vyšetrenia celej kauzy rozpadu jeho tátoša. Nik mu ale nevenoval pozornosť a tak sa Adamko znova oprel  do pedálov a šliapal. Ako som rátal, tak som rátal, veď je nás o jedného viac. V radoch našich peletónistov sa zrazu objavil malý prcek. Nepomýlil sa a nepridal sa k inej skupine? Jarka mi ale objasnila, že je to syn jej kamaráta a pôjdu s tatkom spolu s nami. Jarka má veľa kamarátov a preto som začal prehodnocovať naše stravné a ubytovacie kapacity. Jarka mi ale oznámila, že väčšina jej kamarátov je na vode alebo na horách a preto nemusím mať obavy. Ale aj tak ma potešilo, že sa k nám pridali. Takých pacientov, ako sme my, je málo.

Cesta k bufetu U starého bicykla už pokračovala v pohode. Deti sa zakofolovali, niečo zjedli a opustili sme Bratislavu. Ja som sa musel vrátiť a pokračoval som ďalej na Zohor po ceste, peletónisti išli po cyklotrase. V Zohori nás ešte čakala milá návšteva u Jarkiných rodičov a melón. Čas oponou trhol, treba nájsť miesto na stany a vo Vysokej na Morave nás čaká Domča. Tak poďakovať a na cestu junáci, pardón i junáčky.

Cesta medzi Zohorom  a Vysokou vedie medzi poľami a tak som počas doprovodu peletónu otvoril šuplíček na spomienky z môjho detstva.

Často som chodieval na južnú Moravu ako chlapec vlakom za mojou tetou. Vystúpil som v Hrušovanoch a do Židlochovic som musel ísť cez pole. Cestou to bolo podstatne dlhšie. Vždy ma fascinovala farba dozrievajúceho obilia, ktorá ale najviac vynikla v podvečer. Vtedy slnko prechádza do teplych tónov a dá vyniknúť farbe, ktorá má v mene prívlastok prázdniny. Polia vtedy vyzerajú ako zlaté more a v mojej detskej, suchozemskej fantázii som si kombajny predstavoval ako lode. Tá žltozlatavá až medená farba, vôňa pražcov na koľajniciach, zvuky okolia. A spomienka na to, že keď prejdem už toto a potom tamto pole, nájdem oázu v podobe studenej malinovky v krčme mojej tety na južnej Morave, mi dnes pomáha prežiť túto uponáhľanú dobu. Radujte sa zo života, mŕtvi budete dlho. Írske príslovie.

Teta už tu dávno nie je, ale dúfam že čapuje pivo rovnako skvostným a dobrým ľuďom, ako bola ona, tam niekde....

Ja som zostarol, ale potreba deťom ukázať tu krásu okolo nás vo mne jednoducho  je. A o tom je aj tour.

Diera na ceste ma vrátila do reality. Vysoká sa blíži, prvou doľava, alebo druhou, ako mi tá Domča hovorila? Nevadí, rieka Morava to istí. Nájdem rieku a potom po prúde. A prvá etapa bude za nami.

Miesto pri rieke sme našli ľahko, Dominika už nás čakala s bublaninou, tak ako sľúbila. Naša Domča je poklad, nielen ako pedagóg, ale hlavne ako človek. Je to jedna z našich malých výhier počas trvania školy. !Hola, Domi.

Na naše rady, aby si postavili stany čo najďalej od stromov, urobili všetci pravý opak. Predpoveď počasia ma ale nechala v kľude. Teplo a zasa teplo, Sahara. Tak nejako vyzerá predpoveď na celú našu tour. Lea s Viki zmizli so stanom nejako podozrivo ďaleko a Jarka hľadá svoj stan. Všetci rátame stany, spomíname, či náhodou nezostal v škole. Nezostal, to vieme s Dankou na sto percent. Veď sme prešmejdili celú školu pri našom slávnom „návrate" a nič tam nebolo. Aspoň že spacák a karimatku má. Dnes  bude teda spať s  Maťom a malým Adamkom. Pozor, nezamieňať za „nášho" Adama. Naši borci Adam, Marek a Peťo postavili niečo medzi jurtou a pagodou. Snáď to bude raz mať aj podobu stanu. Naša nová akvizícia, Dávid, majú so Satanom už  stan postavený, Danka tiež a ja ho už mám tiež skoro hotový. Hladoši sa začínajú pomaly trúsiť ku „kuchyni". Nazízajú do hrncov, lelkujú a iným podobným spôsobom „hnevajú" obsluhu kuchyne. Na dotaz prvého odvážlivca, že čo bude na večeru, sa dozvedia, párky. Fajn. A kedy že budú? Až sa uvaria. V  takomto podobnom duchu pokračuje príprava večere. Nepadol však ani jeden dotaz, či nepotrebujeme pomôcť, alebo tak podobne. Máme však na to dvanásť dní, uvidíme kto to vydrží dlhšie.

Viete ako vyzerá centimeter kubický komárov? Nie? Tak choďte do Vysokej pri Morave. Tí malí hajzlíci sú už imúnni voči akejkoľvek chémii. Mám podozrenie, že sú už na repelentoch závislí. Heslo jeden repelent denne a je nám fajn, vyznávajú všetky komáre v blízkom i ďalekom okolí. Vyzerali sme ako nejaký tajomný rád tancujúcich mníchov. Kapucne na hlavách a z dávnych čias mladosti vytiahnuté spomienky na disco tance. Bola to prehliadka rôznych štýlov. Od Travoltu až po hip-hop. Od záchvatov tanca Sv. Víta, až po celkom slušné kreácie. Keby sme si pustili svetlá na bicykloch, tak z pohľadu od rakúskeho brehu by to vyzeralo ako celkom slušná diskotéka. Ale bez hudby.

Ale úderom desiatej ako keď utne. Zostalo len zopár najväčších závislákov, zvyšok išiel do hajan. Nacucaní k prasknutiu, plný dojmov a zážitkov. Takú večeru už dlho nemali. A mať nebudú, zajtra odchádzame.

Stan Leuš a Viki sa akosi záhadne, s predlžujúcimi tieňmi a postupujúcou nocou, priblížil na dohľad našich stanov. Chlapci už spia, v stane u Nagyovcov stíchla rozprávočka a pán Nagy nám dáva vedieť o svojej prítomnosti. Danka berie svoj mikymauzový vankúšik, zahuhlá niečo, čo vyzerá ako pozdrav na dobrú noc a mizne v útrobách svojho 1+0.

Eva vyjadrí pochybnosti o kvalite jej spánku v stane a začne preorganizovávať naše „lôžka". Na jej ponosy o tvare spacáku už nie som schopný odpovedať a upadám do kómatu.

Dobrú noc....

Koniec prvej časti

Pokračovanie

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?